Alojz Kaššák: Poľovníctvo je služba verejnosti

S viceprezidentom a hovorcom Slovenskej poľovníckej komory najmä o škodách zverou

S Ing. Alojzom Kaššákom viceprezidentom a hovorcom Slovenskej poľovníckej komory sme sa porozprávali na tému škôd spôsobených zverou na mladých lesných porastoch. Lesník, poľovník, sokoliar a komunikátor hovoril o tejto téme v súvislostiach, ktoré naznačujú, že riešenie vážneho problému bolo, je a bude zložitejšie, ako sa na prvý pohľad môže zdať.

 

Ako Slovenská poľovnícka komora vníma tento problém? Aké je jej stanovisko k výške škôd spôsobených zverou na mladých lesných porastoch?

Tento problém nie je nový, rieši sa už dlhodobo. Stále je platné memorandum, podpísané Slovenskou poľnohospodárskou a potravinárskou komorou, Slovenskou lesníckou komorou a Slovenskou poľovníckou komorou. Všetky tri stavovské organizácie v dokumente zadeklarovali, ako sa budú podieľať na riešení škôd spôsobených zverou na lesných porastoch a každá organizácia má v memorande zadefinované svoje úlohy.

Myslím, že by bolo vhodné ich plnenie zo strany signatárov vyhodnotiť. Za Slovenskú poľovnícku komoru môžem povedať, že ich vyhodnocovať budeme. Veľakrát sme stavaní do pozície, že Slovenská poľovnícka komora nechce problém škôd spôsobených zverou riešiť, ale nie je to pravda, pretože sa týmto problémom dlhodobo zaoberáme.

PBHL je pekné, ale poľovať sa v tom nedá

Máte na mysli regulovaný odstrel poľovnej zveri?

Áno aj, je to jedno z opatrení. Za posledných desať rokov sa na Slovensku ročne loví o 100 000 kusov raticovej zveri viac ako sa lovilo pred desiatimi rokmi. Napriek tomu početné stavy zveri rastú a rastie aj objem škôd, ktoré zver spôsobuje.

Ako si to vysvetľujete?

Žijeme v mimoriadne úživnej krajine pre zver. Máme veľkoplošné poľnohospodárstvo, v lesoch zavádzame prírode blízke hospodárenie. Keď prídete na Starú Myjavu, ktorá je výkladnou skriňou prírode blízkeho hospodárenia v lesoch, tak jeho protagonista Pavol Konečný vám povie, že je to všetko pekné, ale poľovať sa v tom nedá. V podraste zver jednoducho neuvidíte a môžete byť pri nej veľmi blízko.

To isté platí v prípade veľkých lánov kukurice, slnečnice, repky a ďalších plodín. Ak má zver dostatok vody, tak z nich nevyleze aj niekoľko mesiacov. Pritom v iných krajinách, napríklad v Maďarsku, musí byť medzi lesom a lánom 50 metrový priesek, resp. plocha s nízkou vegetáciou, aby mohli poľovníci zver vidieť.

Počul som názor, že pre poľovníka predsa nemôže byť problém vliezť do lánu kukurice a tam strieľať na zver, ktorú uvidí...

Prvou zásadou poľovníctva je najmä kvôli bezpečnosti streľba len na jasne oboznaný cieľ. Preto sa napríklad v Poľsku rozčleňujú už mladiny od rohov tak, aby tieto plochy slúžili ako strelecké prieseky. Veľa tam využívajú spoločné alebo hromadné poľovačky a vytvárajú si tak priestory, aby mohli na zver bezpečne vystreliť.

Niektorí poľnohospodári vyšli poľovníkom v ústrety

Snažili ste sa dohodnúť s našimi poľnohospodármi, aby zaviedli opatrenia, ktoré vyjdú v ústrety poľovníkom?

Áno, ale argumentovali tým, že dotácie dostávajú na celú obhospodarovanú plochu, ak by ju neobrobili, tak by mali dotácie krátené. Lenže nastavenie dotácií predsa určuje u nás Pôdohospodárska platobná agentúra a tá by mala umožniť rozčlenenie veľkých lánov na niekoľko častí. Nájdu sa však aj takí poľnohospodári, ktorí pochopili, aké je to dôležité a vychádzajú poľovníkom v ústrety.

Pritom na Slovensku máme časovanú bombu a tou sú obrovské kalamitiská. Keď na nich budú rásť mladiny, tak sa nebudú dať opoľovať.

Štátni ochranári a mimovládky svojho času tvrdili, že vlci pomôžu vyriešiť problém početnosti zveri a zastavia šírenie afrického moru ošípaných (AMO).

Vlci nič nevyriešili ani nezastavili. AMO pribrzdili poľovníci, pretože za tri roky ulovili viac ako 250 000 kusov diviačej zveri. Môžem povedať, že poľovníci si svoje úlohy poväčšinou plnia veľmi zodpovedne. Ja som poľovným hospodárom v subjekte, v ktorom som začal poľovať pred 40-timi rokmi. Vtedy sme strieľali ročne 40 kusov raticovej zveri. V súčasnosti máme základný plán mimo navýšenia 200 kusov raticovej zveri.

Štátna správa neurobila všetko, čo mohla

Plán chovu a lovu je stanovený na základe normovaných kmeňových stavov, ktoré sú ale podľa názoru vlastníkov a obhospodarovateľov lesov fiktívnym číslom, ktoré nezodpovedá reálnym stavom poľovnej zveri...

Máme predsa štátnu správu, ktorá sa vyjadruje k plánom chovu a lovu, máme poradné zbory, ktoré tieto plány schvaľujú, a tak ďalej. V Slovenskej poľovníckej komore sme presvedčení o tom, že v tomto neurobila štátna správa všetko, čo mohla. A situáciu so škodami zverou určite nevyrieši hmotná zodpovednosť za ne, prenesená výhradne na poľovníkov. Poľovníci nebudú ručiť svojím majetkom za úhradu škôd, spôsobených zverou, radšej zavrú pušku do skrine. A čo bude potom? Budeme tu mať zásahový tím pre jelene a zásahový tím pre srny...?

Aj predkladatelia poslaneckých návrhov o poľovníctve nedávno deklarovali, že prioritne chcú nimi riešiť problém škôd spôsobených poľovnou zverou. Slovenská poľovnícka komora oponovala, že tak, ako boli navrhnuté, nevyriešia škody zverou. Prečo?

Zjednodušene povedané, návrhy boli postavené tak, že zver zožerie, poľovníci zaplatia. Aj bez toho, aby iné subjekty mali nejaké povinnosti. Niekedy zvyknem prirovnať škody zverou, spôsobené vlastníkovi poľnohospodárskeho alebo lesného pozemku k situácii, v ktorej si vlastník nechá odomknutú chalupu a keď ho vykradnú, tak ide za policajtami. Veď oni majú zlodejov v referáte, tak nech mu zaplatia škodu.

V minulosti bolo v lesoch viac oplôtkov

Chcete tým povedať, že vlastníci pozemkov nerobia opatrenia, aby zabránili zveri spôsobovať škody?

Iste, robia sa opatrenia, najmä lesnícke subjekty, ktoré stavajú oplôtky. Vnímam to ale tak, že v minulosti bolo oplôtkov v lesoch oveľa viac. Keď som v Malých Karpatoch pôsobil ešte ako adjunkt, tak vtedy bola v podstate každá rúbaň oplotená. Bolo to bežné aj v iných regiónoch Slovenska. Samozrejme, ide o prvky, tvoriace bariéru v teréne, ale pomáhajú. Robia sa aj iné opatrenia, napríklad natieranie sadeníc.

Čo teda navrhujete? Ako postupovať, aby sa konečne podarilo niečo s týmto vážnym problémom urobiť?

Všetci kompetentní si musia k tomu sadnúť a stanoviť úlohy. Štátna správa musí nad ich plnením bdieť. Ak zistí prípad nezodpovedného poľovného hospodára alebo užívateľa poľovného revíru, tak mu udelí pokutu a ak je to nevyhnutné, tak mu ju udelí znova a znova. Je ale nereálne hovoriť o tom, že mu neprenajmú revír alebo zrušia nájomnú zmluvu a podobne. Sú to nevykonateľné opatrenia, ktoré navyše problém škôd spôsobených zverou absolútne neriešia.

A čo hovoríte na názor, že kvôli tomu, že nie všetci poľovníci môžu poľovať, neodloví sa toľko zveri, koľko treba?

V našom poľovnom revíre máme na 2 900 hektárov 58 členov poľovného združenia. Z toho je 16 dôchodcov. A tak sme pristúpili k tomu, že sme prijali za členov všetkých kandidátov. Napriek tomu stavy zveri v našom revíre neustále stúpajú. Skutočne to nie je tak, že čím viac poľovníkov chodí do lesa, tým viac zveri strelia. Všetci, ktorí prakticky poľujú potvrdia, že najväčší tlak na zver vytvárajú samotní poľovníci, ktorí sa pohybujú po revíre.

Veľký je nielen tlak poľovníkov, ale aj verejnosti. Spomínali sa nedávno problémy vinohradníkov so zverou, ale ja osobne obdivujem poľovníkov, že tam dokážu dať guľovú ranu. Veď tie riadky viniča sú plné ľudí! Zver sa stáva nočnou a preto je veľmi ťažké ju opoľovať. Preto majú poľovníci v súčasnosti povolené výnimky, ktoré boli v minulosti zakázané.

V Rakúsku bežné, na Slovensku nepredstaviteľné

Ako riešia problém s premnoženou zverou v západoeurópskych krajinách?

Mnohokrát sa u nás spomína tzv. saský model. Lenže v Sasku sa veľa poľuje nátlačkami nárazovým, sezónnym poľovaním. Na Slovensku pri organizovaní spoločných poľovačiek narážame na to, že sociálne siete sú plné statusov o vrahoch, o tom, ako poľovníci obmedzujú osobnú slobodu, atď. Takže si neviem dosť dobre predstaviť, že by sme u nás využívali tento spôsob poľovania.

Viete, na Slovensku je to tak, že sme vrahmi zvierat dovtedy, kým tí, ktorí nás za nich označujú, nezrazia na ceste jeleňa a nerozbijú si auto. Potom nám vyčítajú, že sme ho nezastrelili... Takže sa cítime ako medzi mlynskými kameňmi a nepomáha nám v tom ani štát, ani médiá. Nikto sa nás nezastane. Ľudia si preto vôbec neuvedomujú, že poľovníctvo je služba verejnosti.

Pýtali ste sa, ako je to s poľovaním v zahraničí. V Rakúsku napríklad patrí do 9. hodiny revír poľovníkom, po 9. hodine turistom. Na Slovensku je to zatiaľ niečo nepredstaviteľné. V iných krajinách vedia vyriešiť dohodou a efektívne aj prikrmovanie zveri a výkup diviny.

Jednoducho, štát musí vyjsť poľovníkom v ústrety a ak chceme znížiť stavy zveri u nás a škody, ktoré spôsobujú na lesných a poľnohospodárskych kultúrach, tak sa na tom musíme podieľať všetci.

Ďakujem za rozhovor.

 

Jozef Marko