Poznámka: Nádej pre hlucháňa, nádej pre nás
- Zverejnené v O čom sa píše
- Pridať nový komentár
Bývalý zoológ Správy TANAP-u Ing. Pavol Lenko publikoval v časopise Poľovníctvo & Rybárstvo 8/2021 článok s názvom Nádej pre hlucháňa. Ak by naša spoločnosť dokázala prijímať takto skoncipované odborné analýzy a racionálne formulované názory na základe overených poznatkov a niekoľkoročných skúseností, mali by sme nádej my všetci, že dokážeme spoločne a efektívne chrániť naše lesy. Preto si pripomeňme tento článok niekoľkými úryvkami.
„Aby hlucháň prosperoval, v jeho areáli musia byť prítomné porastové zvyšky s vhodnou výmerou alebo sa na takýchto miestach musí nachádzať väčší komplex rozpadajúcich sa porastov hornej hranice lesa. V obidvoch prípadoch je podmienkou prítomnosť dospelých smrekovcov, ktoré majú dostatočné zastúpenie, sú rozmiestnené v skupinách alebo jednotlivo a predpokladá sa, že prežijú. Ďalšou dôležitou podmienkou je, aby sa pri týchto zvyškoch či v ich bezprostrednej blízkosti nachádzali vhodné mladiny alebo už odrastené kultúry.
V drevinovom zložení týchto mladín by mali prevládať ihličnaté dreviny a zároveň by mali byť výrazne výškovo a priestorovo diferencované. Čím viac, tým lepšie. Na takomto území početnosť hlucháňa začína mierne rásť väčšinou bezprostredne pred celkovým zapojením mladín. Je dôležité, aby sa v ich bylinnom kryte nachádzal dostatok čučoriedok, brusníc a vresu. No niekedy v takýchto lokalitách hlucháňom vyhovuje aj to, keď v podraste mladín prevládajú len čučoriedky,“ píše v úvode Ing. Pavol Lenko.
Autor sa ďalej zamýšľa nad súvislosťou prírodné rezervácie – výskyt hlucháňa: „Podľa môjho názoru mierne pozitívny hluchání trend badať zatiaľ na miestach, kde to väčšina ekológov až tak nepredpokladala. Tam, kde to predpovedali, hlucháne iba stagnujú. Tým nechcem podceňovať význam rezervácií v rámci veľkých dolinových celkov. Ich funkcia a celková biologická hodnota je len ťažko spochybniteľná, ale vo veľkých rezerváciách je uvedený trend pravdepodobne podmienený podstatne dlhším časovým obdobím.“
„Zastávam tiež názor, že vo vzťahu k hlucháňovi sa momentálne preceňuje význam suchých stromov. Je síce nespochybniteľné, že v súvislosti s kalamitami mu torzá hornej hranice lesa poskytli akési útočisko, ale ten, kto mal možnosť sledovať život hlucháňa pred touto zmenou, vie, že hlucháne žili a tokali iba v živých porastoch. Význam komplexov suchých stromov pre hlucháne určite nie je nekonečný. Ak na takýchto miestach zatiaľ ešte existujú dobré tokaniská, je to aj vďaka štruktúre živých porastov a charakteru hôľneho pásma v ich bezprostrednom okolí,“ konštatuje na základe pozorovaní Ing. Lenko.
V závere článku Ing. Lenko píše: „Ak je populácia slovenského hlucháňa dlhodobo na ústupe, no niekde zaznamenáme ich mierny nárast, mali by sme zbystriť pozornosť, ale hľadať aj súvislosti. Napríklad jedna známa neštátna ochranárska organizácia uviedla, že v bližšie nešpecifikovanom bezzásahovom území Tatranského národného parku sa až trojnásobne zvýšil počet hlucháňov. V zmysle týchto ich vyjadrení to podľa mňa s hlucháňom nie je až také ružové. Nový pozitívny trend sa niekde síce prejavuje, ale je iba veľmi pozvoľný. A na dôvažok, ak by sme tieto lokality posudzovali vo vzťahu k historickej početnosti hlucháňa na tomto území, vyšlo by nám, že je ho tam stále menej.
Čiže tam, kde to mali na mysli, určite nejde rádovo o násobky nedávnej, o čosi nižšej početnosti. Myslím si, že títo ľudia prehliadajú alebo si účelovo prispôsobujú nové okolnosti, ktoré môžu byť pre záchranu hlucháňa zásadné. Vďaka ich dlhodobému „hluchániemu marketingu“ máme na Slovensku neúplnú a sčasti zmätočnú a spolitizovanú kampaň na záchranu hlucháňa. Všetko stavajú buď – alebo. Niečo medzi tým prestáva existovať. Všetko, čo by mohlo byť dobré, sa stráca pod paľbou jednostranne podsúvaných argumentov.“
Jozef Marko