Starosta: Dajte lesu čo mu patrí

O lesníckych postupoch v lesoch obce Ľubica v Levočských vrchoch

V centre Ľubice s viac ako 4 600 obyvateľmi, bezprostredne susediacej s Kežmarkom, sa v budove obecného úradu nachádzajú priestory aj pre miestnych lesníkov – odborného lesného hospodára Martina Kubova a dvoch lesníkov, Petra Lichvára a Jozefa Nadžadyho. V Levočských vrchoch majú na starosti poriadnu porciu lesných porastov. Výmera porastovej plochy hospodárskych lesov predstavuje 2 568 hektárov a ochranných lesov niečo vyše dvoch hektárov.

V kancelárskych priestoroch visia na stenách mapy, na stole je položených niekoľko jeleních trofejí a ako to už v lesníckych kanceláriách býva, všade je porozkladaných množstvo úradných prípisov. Na porastových mapách jednoznačne prevláda žltá farba, takže každému lesníkovi je hneď jasné, aké je vekové zloženie tunajších porastov a aké úlohy v práci lesníkov nevyhnutne prevládajú. Ročný predpis prerezávok dosahuje až 257 hektárov. Martin Kubov hovorí, že ak vynásobí hektár 400 eurami, tak potrebujú len na prerezávky finančné prostriedky, presahujúce sumu 100 tisíc eur.

Lesníci, ktorí tu pracujú už takmer tri desaťročia dodávajú, že niektoré výchovné zásahy robia neskoro, pretože na tento účel neboli finančné prostriedky a podľa slov Petra Lichvára dva roky dozadu bolo problémom vôbec si vyrobiť na pokrytie režijných nákladov. Obecné lesy v Ľubici totiž vtedy obhospodarovala spoločnosť s ručením obmedzeným, ktorá si musela na seba zarobiť. V roku 2021 lesy prevzala do správy obec Ľubica a musí sa vyrovnať so stratou v hospodárení. A to aj napriek rastúcim cenám dreva, pretože rýchlo rastú aj iné ceny – napríklad nafty.

Rekonštruujú výmladkové osičiny a jedliny poškodené činnosťou armády

„V tomto roku sme spracovali celkovo vyše 8 000 kubíkov dreva, z toho pripadlo na úmyselnú obnovnú ťažbu len 900 kubíkov, aj to väčšina pripadá na osiky,“ bilancuje M. Kubov a P. Lichvár na jeho slová naväzuje informáciou, že ľubických obecných lesoch je až 350 hektárov osičín. „Tieto výmladkové porasty historicky vznikli takzvaným tridsaťročným hospodárením, v ktorom každý rok išlo pre dedinu drevo na kúrenie. Majú 80 – 100 rokov a sú napadnuté hubami.“

M. Kubov mi ukazuje mapu porastov v aktuálnom programe starostlivosti o lesy, platnom od roku 2019. Sú v ňom naplánované rozsiahle rekonštrukcie lesných porastov. Okrem osičín ide o staré jedľové porasty vo veku 130 – 150 rokov, poškodené činnosťou armády v bývalom Vojenskom výcvikovom priestore Javorina.

„Sústreďujeme sa na výchovné ťažby – prerezávky a prebierky, pretože nimi vlastne rozhodujeme o tom, aký bude budúci les. Snažíme sa zachovávať výskyt smrekovca a jedle. Dominantným sa stáva v týchto porastoch buk a predpokladáme, že už o dvadsať rokov prekročí ťažba buka ťažbu smreka. Pritom za uplynulé dva roky sme zaznamenali útlm vo výskyte podkôrneho hmyzu. Mladiny smreka nám ale začínajú schnúť od horných častí smerom dolu a dôvodom je výskyt podpňovky, skombinovaný s teplým a suchým počasím,“ delia sa o svoje skúsenosti Martin Kubov a Peter Lichvár.

Sadia najmä buk, ktorý sa stáva dominantným

Ľubickí lesníci v ostatných rokoch umelo vysádzajú do porastov už iba buk, pretože ten je je podľa ich slov schopný ako – tak odolať ataku tunajšej zveri. Jedle, jasene a ďalšie dreviny z prirodzeného zmladenia požerie alebo poškodí. Snažia sa ho chrániť oplôtkami, ale koly z tamojšieho dreva dlho nevydržia, pomohli by im agátové koly. Životnosť oplôtkov skrátka nie je taká, aby zmladenie jedle alebo cenných listnáčov dostatočne ochránili. Ale zver poškodzuje aj brezy, liesky, smrekovce a lesníci pozorujú lúpanie zverou aj u buka. Počas terénnej pochôdzky sa potom presviedčam o pravdivosti ich slov, pretože tunajšie lesy sú križované výraznými chodníčkami, vychodenými početnou zverou.

V roku 2022 prevzali obecní lesníci výkon práva poľovníctva na takmer celej časti ľubických lesov v režijnom revíre Javorina, spoločnom so štátnym podnikom Vojenské lesy a majetky, ktorý má celkovú výmeru 27 000 hektárov. Podľa slov Petra Lichvára 30 – 40 percent ročného prírastku vysokej zveri odlovia vlci, ročný odstrel sa v celom revíre pohybuje na úrovni 500 – 600 kusov. V porovnaní s rokom 2015 – 2016, kedy stavy vysokej zveri kulminovali, je súčasná situácia v ich početnosti priaznivejšia. Napriek tomu sú stavy zveri stále vysoké, pretože má v tunajších podmienkach výborné možnosti úkrytu a dostatok potravy.

Náklady na výchovu porastov znáša obecný rozpočet

Vraciame sa v debate k veľkému objemu výchovných ťažieb. Náklady na ne v súčasnosti znáša obec Ľubica. Martin Kubov hovorí, že starosta Ing. Ján Kapolka podporuje lesnícke úsilie slovami: Dajte lesu čo mu patrí. „Je veľmi ťažké nájsť riešenie medzi tým, čo je nutné, čo sa musí a čo chcú občania alebo turisti. Tí sa prevezú na bicykli, uvidia kopy haluziny a lesník má problém. Vychádzame im však v ústrety, pretože obec postavila pre nich prístrešky a nikto ich neobmedzuje pri pohybe na lesných cestách.

Veľký problém nám ale spôsobujú štvorkolkári a motorkári, ktorý sme sa niekoľkokrát snažili riešiť aj v súčinnosti s políciou. Na začiatky ciest v troch dolinách sme na jar tohto roka inštalovali závory. Obyvatelia Ľubice, ktorí boli zvykmutí autami jazdiť do lesa, začínajú chápať, že takto chránime ich lesný majetok pred krádežami a poškodzovaním.“

Počas výjazdu do lesných porastov nachádzame na niektorých miestach ešte zvyšky kamenných žľabov, používaných na napájanie hovädzieho dobytka, ktorý tu miestni obyvatelia pred storočím vo veľkom pásavali, takže namiesto lesov sa v týchto miestach rozprestierali rozsiahle pasienky. Až po tom, ako v 50. rokoch minulého storočia vznikol vojenský výcvikový priestor, začali tu lesníci sadiť horu najmä smrekom.

Pýtam sa na dopyt a ponuku palivového dreva a lesník Jozef Nadžady reaguje slovami: „Pokiaľ máme, predáme. Na kúrenie predávame vlákninu za trhovú cenu a ľudia kupujú. Časť pripravujú partie živnostníkov, časť si ľudia pripravujú sami v samovýrobe. Dá sa povedať, že záujem z okolia dokážeme uspokojiť. V samovýrobe ľudia robia aj výchovné ťažby do 50 rokov a sami si vytiahnu drevo z porastov. My ťažbu vyznačíme a potom skontrolujeme, ale môžem povedať, že čo vyznačíme, ľudia vytiahnu.“

Lesníci sú odkázaní na umelú obnovu

Reč zavádzam na prírode blízke obhospodarovanie lesov a dostávam od Jozefa Nadžadyho protiotázku: A doteraz sa ako hospodárilo, ďaleko od prírody? Potom zvážnie: „Chodím po celom Slovensku, veľa bicyklujem. Iné podmienky sú v bučinách, kde les rastie doslova sám, lesníci tam nemusia sadiť nič. Tam môžu postupovať clonnými rubmi, pretože po vyrúbaní starého porastu majú pod ním zabezpečený nový porast. A to isté, keď materský porast presvetlia. Ale my, keď ho tu presvetlíme, dočkáme sa len malinčia a liesok. Jedľa síce na presvetlené miesta naletí, ale poničí ju zver.

Neostáva nám iné ako postupovať umelou obnovou. Sadíme väčšinou buk, skúšame vysádzať aj smrekovec. Pri rekonštrukciách osičín a v jedlinách poškodených armádou, v okolí strelníc so zahnitými šrapnelmi v stromoch, postupujeme v pásoch. V roku 1995, kedy boli tunajšie lesy prinavrátené obciam, boli lesné porasty vo veľmi zlom stave. Bolo v nich množstvo ležaniny, vývratov a nekvalitnej drevnej hmoty,“ spomína J. Nadžady.

Prichádza medzi nás starosta obce Ľubica Ing. Ján Kapolka. Na moju otázku, či nie je pod veľkým tlakom občanov kvôli tomu, že obec musí investovať do výchovy lesa prisvedčil, že je to síce tak, ale ľudia si nakoniec nechajú vysvetliť, prečo je to dôležité a že je to investícia do budúcnosti: „Iste, obec potrebuje do svojho rozpočtu peniaze, ale to neznamená, že teraz vypľundrujeme lesy. Potrebujeme, aby aj naše deti a vnuci mali úžitok z obecných lesov. Keď padla v roku 2004 veľká kalamita, tak za dva roky bolo spracovaných 100 000 kubíkov kalamitného dreva a z jeho predaja získala obec milióny korún. Takže teraz, keď lesy potrebujeme nielen obnoviť, ale aj vychovávať, je pochopiteľné, že obec musí na to prispieť.“

S odborným lesným hospodárom a lesníkmi potom prechádzame autom i po vlastných dolinami aj kopcami Levočských vrchov a priamo v porastoch mi ukazujú, ako v nich postupujú. Zadná dolina - Kotenhag, Kovalova lúka, Kamenná dolka, Retňak, to sú len niektoré lokality, zodpovedne obhospodarované obecnými lesníkmi z Ľubice, ktoré mám možnosť vidieť. A pozastaviť sa nad tým, na čo ma upozorňuje Martin Kubov a čo som ešte nikde inde nevidel – nekonečné mladiny. Tie si budú ešte vyžadovať nekonečné množstvo odbornej lesníckej práce, aby z nich vyrástli zdravé, odolné a stabilné porasty, schopné plniť všetky produkčné aj mimoprodukčné funkcie. Ale to miestni lesníci veľmi dobre vedia a sú na to pripravení.

Jozef Marko