Chovateľ losov – Stanislav Bystriansky

Rozprávame sa s lesníkom a poľovníkom Ing. Stanislavom Bystrianskym

Čo sa vynorí v Tvojej mysli, keď si spomenieš na svoje detstvo?

Narodil som sa 10.apríla 1955 a vyrástol v malebnom kúte Slovenska, v regióne Malohont, v obci Utekáč. Moji prastarí a starí rodičia boli hrdí gazdovia – lazníci, chovali dobytok, hospodárili, vlastnili mlyn a krčmu. Všetko sa zmenilo po nástupe socializmu. Moji rodičia boli - vtedy sa tomu hovorilo kovoroľníci – maminka okrem na gazdovstve pracovala aj v sklárni Clara v Utekáči. Otec prešiel kadečím, bol to mimoriadne zručný človek. Bohužiaľ, mal problém s alkoholom. Moje detstvo - to bol čas strávený na dvore, poli, pastve, lúkach a v lese. Ovládam všetky práce na gazdovstve: zapriahať a ovládať kone i voly, kosiť, žať, orať, dojiť...

Mám jedného brata, je mladší o tri roky. Momentálne sa stará o losy. Máme veľmi dobrý vzťah. Žije pri matke, ktorá napriek svojmu veku - 84 rokov, každý deň losom pripravuje ovsenú kašu a v sezóne dohliada na včelstvá. Vždy bola a stále je mojou veľkou oporou.

Mimochodom, dátum a čas môjho narodenia je z istého pohľadu kuriózny: narodil som sa presne v ten deň a dokonca i hodinu (mám to overené), kedy odišiel zo sveta zakladateľ ekológie, jezuitský mních, filozof a biológ Pierre Teilhard de Chardin. Je v tom nejaký súvis? Kto vie...

Ako si spomínaš na študentské roky?

Mal som ambíciu študovať na lesníckej škole v Banskej Štiavnici, ale pre nedostatok miesta som nebol prijatý a tak som sa rozhodol pre Strednú odbornú školu drevársku vo Zvolene, kde sme sa „našli“ s priateľom Jánom Mičovským. Po maturite v roku 1974 som bol prijatý na Vysokú školu lesnícku a drevársku vo Zvolene, na Lesnícku fakultu. Promoval som v roku 1979.

Kde si si odkrútil základnú vojenskú službu?

Slúžil som u útvaru protivzdušnej obrany na vojenskom letisku v Náměšti nad Oslavou na južnej Morave.

Kde bolo Tvoje prvé pracovné pôsobisko?

Keďže som sa počas štúdia stihol oženiť, hľadal som pôsobisko kde mi pridelia byt. Vtedajší riaditeľ Lesného závodu Čierny Balog František Bevilaqua mi ponúkol miesto s bytom a tak som nastúpil na závod ako technológ na oddelenie prípravy výroby. Mal som na starosti trasovanie lesných ciest a technologickú prípravu. Vtedy som veľmi nemal rád zvážnice, dnes v svetle poznania významu prírode blízkych spôsobov hospodárenia viem, že bez kvalitnej siete lesných ciest sa v lese jemnejšie hospodáriť nedá.

Kam viedli Tvoje kroky z Čierneho Balogu?

V roku 1983 som odišiel pracovať na Lesný závod Ružomberok, na pozíciu pestovateľ na LS Čierňavy. Býval som v krásnej horárni Raková v Ľubochnianskej doline, bol som tam spokojný a myslel som, že tam dožijem do dôchodku. S manželkou sa nám narodilo tretie dieťa, dcérka Janka. Žili sme spokojný a harmonický rodinný život. Bol tam však „rušivý element“, ktorý spôsobil, že po šiestich rokoch som odišiel sem na Svarín k Školskému lesnému závodu. Pracoval som spočiatku ako technik. Prístupom k práci som si získal dôveru riaditeľa Pavla Ruska st., stal som sa takpovediac jeho pravou rukou. Po jeho odchode do dôchodku som uspel na konkurze a stal som sa riaditeľom. Bolo to obdobie, kedy sa nám darilo budovať Školské lesy ako stredisko praktickej prípravy študentov lesníctva – dnes sa tomu hovorí duálne vzdelávanie. Bohato som zúročil svoje skúsenosti z lesníckej prevádzky. Za päť rokov sme preinvestovali asi 20 miliónov korún. Okrem lesníckej výbavy sme mali pílnicu a vlastný manipulačný sklad s linkou B&Z, dokonca sme guľatinu aj kupovali, aby sme mali čo spracovávať a tiež sušiareň reziva. Urobili sme obrovský kus práce, dnes je to už dávno zabudnuté a chátrajúce. Ale zase to trvalo len päť rokov – v roku 1995 som bol trochu nefér spôsobom „odídený“. Vypomstilo sa nám, že sme bojovali proti malej privatizácii našich zariadení.

Po pol roku na úrade práce som si našiel prácu u StŠL, š.p. v Banskej Bystrici, kde som zakotvil na odbore marketingu a obchodu. Vedúcim odboru bol Jaroslav Závodný, svojský človek, ale veľký odborník. Veľa som sa od neho naučil, mali sme nadštandardný vzťah. Tam som bol „dievča pre všetko“, riešil som kadečo, čo súviselo s obchodom, najmä licencie a napr. som vypracoval možno úplne prvý marketingový plán lesného podniku. V roku 1999 som prešiel na Závod lesnej techniky, kde som robil výrobného námestníka riaditeľovi Mirovi Slottovi. Miro bol môj spolužiak z fakulty, dobrý chlap a jeden z najväčších odborníkov na lesnú techniku. Boli sme dobrá trojka, riaditeľ, ja a ekonomická námestníčka Zuzka Halmaiová. Spomínam si na ňu s úctou, bohužiaľ už nie je nažive.

Po vzniku veľkého, celoslovenského podniku som vyhral konkurz na riaditeľa OZ Semenoles. Bolo to v roku 2000. Opäť veľká chuť budovať a vylepšovať. Vypracovali sme stratégiu rozvoja semenárstva, prišli investície, opäť sme dosiahli dobré výsledky. Obrazne povedané, keď som prišiel na Semenoles, bol to roztepaný Trabant, keď som odchádzal, bol to Mercedes. Opäť bol zosnovaný nefér odchod z funkcie – tentoraz to boli najmä „politické“ dôvody. Prebolieť situáciu mi pomohla sloboda, ktorú mi 12 rokov až do dôchodku poskytoval štatút SZČO.

Zažil si vzostupy aj pády. Kam si odišiel zo Semenolesu?

Ešte počas riaditeľovania na OZ Semenoles som sa dostal pracovne do Nórska. Nadviazal som tam kontakty a to sa mi potom zišlo – v roku 2004 som odišiel na prvú brigádu. Vždy som bol ubytovaný na samote letnej farmy Myrheim v horách (pri dedinke Grova v Telemarku) uprostred vynikajúcich biotopov losa a lesných kúr. Našiel som tam vzácneho človeka, volal sa Per M. Lauvstadt - bývalý starosta, vášnivý poľovník, podnikateľ a okrem iného majiteľ 1500 ha rezervácie Grytdalen, ktorý ma zamestnal a s ktorým som si veľmi dobre porozumel. Mimochodom, po päťdesiatke som sa začal učiť angličtinu. Netvrdím, že som ju zvládol na úrovni expert, ale dohovorím sa. Práca bola rôznorodá, s brigádnikmi sme ťažili brezy, robili sme prerezávky, opravovali sme drevené domy, strechy, partizánsku chatku, Perovi sme postavili drevený dom... Všeličo.

Koľko rokov si strávil v Nórsku?

To nebolo súvislé obdobie, chodil som (spočiatku so synom a vždy s brigádnikmi) na akési turnusy. Trvalo to štyri roky a potom sa stala príhoda, keď som si uvedomil, že zanedbávam svoju rodinu a rozlúčil som sa s Nórskom. Ostali nezabudnuteľné pracovné a poľovnícke zážitky, spomienky a fotografie. Nórsko je moja druhú vlasť!

Čo nasledovalo po návrate?

V roku 2008 som na základe inzerátu nastúpil v súkromnej spoločnosti na pozíciu správca majetku a OLH v Demänovskej doline, lokalita Široká dolina – Podroh. Hospodárim na 240 hektároch a bojujeme s lykožrútom. Je to ťažký, nerovný súboj. Tam pôsobím až do dnešných dní.

Povedz niečo o svojich záľubách.

Mojou hlavnou a celoživotnou záľubou je poľovníctvo. Vnímam ho ako súčasť lesníctva i ochrany prírody. Bývalý čiernobalocký riaditeľ Bevilaqua vravieval, že lesník, ktorý je aj poľovníkom spozná svoj úsek dvakrát rýchlejšie ako lesník nepoľovník. Pretože sleduje pobytové znaky zveri a ide aj tam, kam by nepoľovník nezašiel. Mimochodom, v Nórsku je každý ranger zároveň poľovník, iný prístup v ich podmienkach nie je možný.

V rámci poľovníctva som sa venoval kynológii a s Petrom Lukšom z Čierneho Balogu – Dobroče sme boli priekopníci v chove plemena karelský medvedí pes (ukazuje fotografie so svojim štvornohým pomocníkom).

A ešte rád pracujem s drevom, baví ma rezbárstvo (ukazuje na drevené sošky zvierat, vystavené v obývačke a skúša ma, či poznám dreviny, z ktorých sú vystrúhané). Postavil som 4 turistické rozhľadne, napríklad aj na Maginhrade pri Rimavskej Sobote.

Ešte sme nespomenuli jednu dôležitú tému. Prednedávnom si sa dostal do povedomia poľovníckej i nepoľovníckej verejnosti v súvislosti s pokusom o reintrodukciu losa mokraďového do slovenských lesov.

No, to je téma na extra rozhovor. V súčasnosti máme jeden chovný pár s ktorým máme nové plány. S dvomi samcami zvažujeme pokračovanie projektu, ale čelíme nedostatku financií a nedarí sa nám nájsť podporovateľov. Je to škoda, ktorú veľmi citlivo vnímame najmä v súvislosti s obrovskými finančnými prostriedkami vynakladanými našou ŠOP na projekty, ktorých prínos...