Splnený sen o Tatrách – Mikuláš Michelčík

Rozprávame sa s laureátom ceny Jozefa dekréta Matejovie za rok 2018, bývalým riaditeľom ŠL TANAPu inžinierom Mikulášom Michelčíkom

Poďme pekne poporiadku, môžete mi vyrozprávať svoj príbeh od začiatku? Kde ste sa narodili a ako si spomínate na svoje detstvo?

Narodil som sa v lesníckej osade Čierny Váh v horárni, kde dnes začína známa vodná nádrž. Pri jej výstavbe bola horáreň zbúraná. Otec tam bol lesný správca. Mám ešte jednu staršiu sestru Martu.

Na život tam mám len matné spomienky. Keď som mal 4 roky, presťahovali sme sa do Tatranskej Lomnice, kde bol otec preložený v r. 1946 za správcu ŠL Vysoké Tatry s úlohou pripraviť predpoklady na zriadenie prvého národného parku v Československu.

Tatry zohrali v mojom živote rozhodujúcu úlohu, nielen pre prekrásne prostredie, v ktorom som vyrastal, ale aj pre postupné oboznamovanie sa so životom, s ľuďmi, kamarátmi, a prostredím neľahkého života v horách, až natoľko, že po vynútenom odchode z Tatier v r. 1953 som bol presvedčený, že v budúcnosti chcem žiť tu. Čo sa mi po dlhých 39 rokoch splnilo. 

Ako si spomínate na školské časy?

Počas 7 rokov v Tatrách som stihol základnú školu po 5. ročník, naučil som sa dobre lyžovať. Sledoval som prvé roky pri zriaďovaní TANAPu detskými očami, spoznal veľa zaujímavých ľudí z radov športovcov, lesníkov atď. Spomínam na spolužiakov, prvú detskú lásku, veľa športovania, detských vojen zo šiškami a dobrých učiteľov pána Kapalu, pána Bapku. Na modlenie (a neskôr spievanie piesne práce) pred vyučovaním a na spolužiakov, ktorí dnes už mnohí nie sú medzi nami.

Po presťahovaní sa do Bohuníc v okrese Levice som osemročnú školu absolvoval v Pukanci. Môj život sa odvíjal úplne ináč ako v Tatrách. Potulky po viniciach a sadoch za prvým ovocím, ktoré bolo pre mňa novotou. Noví kamaráti, prvé skúsenosti z častých vychádzok do bohato zazvereného revíru lesného závodu s otcom aj samostatne, keď otec zistil, že ovládam pravidlá etiky a bezpečnosti poľovníctva. Nech mi to vtedajšie bezpečnostné orgány odpustia, ale svojho prvého srnca som ulovil ako 13-ročný, tiež sluky a zajace. 

Keďže ste vyrastali v lesníckej rodine, mali ste už od detstva jasno, čím chcete byť v budúcnosti?

Pred ukončením osemročky sa bolo treba rozhodnúť, kam ísť ďalej. Veľmi som sklamal svoju vtedajšiu triednu, ktorá chcela mať zo mňa učiteľa. Pre mňa bolo samozrejmé, že pôjdem v stopách svojich predkov. Starý otec z otcovej strany bol štátny horár na Horehroní, z mamkinej lesný správca na Duchonke, otcoví dvaja bratia lesníci, mamkin brat známy profesor Bezačinský na Vysokej škole. Moja voľba bola jasná – Stredná lesnícka škola v blízkej Banskej Štiavnici.

Štiavnické roky štúdia boli asi najkrajšie obdobie zo školského života. Skvelý kolektív v triede, prvé vážnejšie lásky. Napriek zložitej dobe, v ktorej sme žili, väčšina profesorov do nás vložila vysokú odbornosť, ale predovšetkým lásku ku krásnemu povolaniu. Pravidelná výučba priamo v lese školského polesia, praxe na závodoch, exkurzie po najlepších lesníckych závodoch v celom Československu, boli pre väčšinu z nás školou, ktorá bola, dovolím si povedať pri dnešných moderných virtuálnych metódach a neustálom hľadaní nových koncepcií, lepšou inštitúciou pre praktický lesnícky život ako dnes.

Skvelý kolektív sa po maturite rozišiel, niektorí do lesníckej praxe, niektorí do Zvolena na VŠLD. Vo Zvolene sme zažívali ďalšie krásne obdobie. Škola vo Zvolene bola krátko po presune z Košíc a profesorský zbor tvorili zväčša pracovníci, ktorí prešli praxou v lesníckej prevádzke a postupne si získavali pedagogické a vedecké hodnosti. Dnešným spätným pohľadom som presvedčený, že aj vďaka tomu boli ich prístupy k výuke a výsledky oveľa bližšie potrebám lesníckej prevádzky ako je tomu dnes, keď väčšine pedagógov pre absenciu praktických skúseností z pracovísk lesníctva táto skúsenosť chýba. 

Kam Vás život zavial po vysokej škole?

Po vysokej škole som v roku 1965 nastúpil na funkciu lesníka na LZ Liptovský Mikuláš, polesie Partizánska Ľupča. Na vojenskú službu som narukoval do lyžiarskej Dukly v Orlických Horách. Keďže počas mojej vojenčiny otec ochorel, po jej ukončení v lete 1966 som si hľadal pôsobisko tak, aby som sa mohol postarať o mamku. Moja voľba padla na lesný závod Mošovce, kde som dostal byt a prácu lesníka na polesí Necpaly. Postupne som bol preložený do funkcie vedúceho dopravno-manipulačného strediska v Mošovciach, ďalej na LZ Kriváň, čo ďalej rozšírilo moje lesnícke obzory. Bola to náročná práca – riadil som dva manipulačno-expedičné sklady, dve dopravné strediská a lesnú železnicu Kyslinky. Moja ďalšia cesta pokračovala cez Ústav pre výchovu a vzdelávanie lesníckych pracovníkov vo Zvolene až na ministerstvo LVH SR, kde som pôsobil v rokoch 1991-1992 vo funkcii námestníka ministra. 

Aké boli Vaše začiatky vo funkcii riaditeľa ŠL TANAPu?

Po zrušení ministerstva som nastúpil na Správu TANAPu do funkcie zástupcu riaditeľa. Predpokladal som, že môj vytúžený návrat do Tatier po 38 rokoch mi dá možnosť pokračovať v práci, ktorú začal môj otec – zabezpečiť ochranu Národného parku a jeho funkcií.

Obmedzenie účinnosti zákona o TANAPe a zrušenie Nariadenia Zboru povereníkov č.5 z roku 1952 a následne aj zrušenie samotného Zákona o Tatranskom národnom parku, Zákonom o ochrane prírody a krajiny v roku 1994 bolo znevážením práce generácií lesníkov a prírodovedcov na vytváraní modelového prvého národného parku v Československu!

Problémy, ktoré sa od tohto kroku začali, zasahujú nielen do činnosti organizácií a subjektov na chránených územiach, ale aj do činnosti organizácií a vlastníkov lesov na Slovensku. Nerešpektovanie zásadných pripomienok k zneniu neustále novelizovaných právnych noriem životného prostredia svedčia o tom, že ich záujmom nie je akceptovať doterajšie historickým vývojom potvrdené výsledky, ale o snahe neustále rozširovať priestor pre odpočtovanie finančných prostriedkov doteraz vynakladaných na málo efektívne, ale pre verejnosť „efektné“ činnosti v tzv. ochrane prírody. 

Ako vidíte budúcnosť rozporu lesníctva a ochrany prírody z postu bývalého riaditeľa ŠL TANAPu?

Neodstránenie rozporov medzi rezortmi počas legislatívneho procesu dalo možnosť rôznej interpretácii pri uplatňovaní tohto zákona. Oba zákony – lesný aj ochranársky - majú rovnakú právnu silu. Rozpory pri ich uplatňovaní mohol na základe podaní jednej alebo druhej strany riešiť jedine Ústavný súd. Keďže sa tak nestalo, využívajú túto situáciu rôzni jednotlivci a skupiny na „svoje výklady“ zákonov. Výsledkom je rapídne sa zhoršujúci zdravotný stav najmä horských lesov po kalamitách. Tie neboli ani v predošlých časoch ničím mimoriadnym a v lesníckej činnosti boli zvládané bez katastrofických dôsledkov pre les. A najhoršie je, že v týchto „kalných vodách“ sa úspešne darí plávať tým, ktorí pod rúškom rozvoja cestovného ruchu a uspokojovania nárokov rôznych skupín ľudí presadzujú projekty, ktoré najmä v oboch Tatranských národných parkoch ohrozujú ich pôvodné poslanie!

Mojím presvedčením získaným hlbokým poznaním práce predchádzajúcich generácií lesníkov a celoživotným pôsobením v tomto odvetví je, že ochrana prírody sa nedá oddeliť administratívnymi zásahmi od reálneho života, ktorý prebieha na území, kde rozhodujúcou zložkou, zabezpečujúcou tvorbu zdravého životného prostredia sú lesy. O výsledkoch práce lesníkov na Slovensku sa mali možnosť presvedčiť mnohé odborné skupiny, ktoré po otvorení hraníc aj z tzv. vyspelých štátov západu, navštívili našu krajinu. Okrem iných si veľmi vážim hodnotenia profesorov a študentov Lesníckej fakulty Univerzity LAVAL z Quebecu, ktorých som recipročne sprevádzal v r.1994 po lesoch Slovenska. Okrem pestrého zloženia a stavu našich lesov, vysoko vyzdvihli spôsob evidencie v hospodárskej úprave lesov. Len škoda, že od toho času sa situácia, najmä v zdravotnom stave našich lesov, zmenila k horšiemu a to nielen z dôvodu živelných kalamít! Čiže, aby som sa vrátil k otázke, tento rozpor môže byť podľa môjho názoru vyriešený jedine zastrešením všetkých spomínaných činností v jednej rezortnej ustanovizni.