Pomýlená predstava insitných ochranárov o slovenskej divočine

Pre slovenských ortodoxných (dobrovoľných) zástancov  celoročnej ochrany  veľkých šeliem je typické, že ich predstavy začínajú a končia v predstavách obnovenia prírodnej rovnováhy v akejsi pomyselnej slovenskej divočine. Čo ďalej , to ako keby ich nezaujímalo, alebo sa zrejme len spoliehajú na to, čo v tomto smere vymyslia ich „náčelníci“.

Nejedno z ochranárskych dietok ani netuší, že vo veľmi dlhom období vlk na Slovensku úplne chýbal. A chýbal tu úplne zhruba od prvej polovice 19.storočia. A vyhynul  nielen lovom, ale hlavne preto , lebo si na prelome 18. a 19.storočia (samozrejme  s pričinením človeka) vyničil svoju hlavnú korisť, ktorou bola  jelenia zver. Jelenia zver bola totiž totálnou premenou svojich zimných  stanovíšť na poľnohospodársku krajinu prinútená zhruba niekoľko storočí celoročne živoriť v nehostinných prírodných lesoch (pôvodne pralesoch). Keďže vtedy žiadna starostlivosť o voľne žijúcu zver neexistovala, vlk vlastne z hladu dokončil to, čo inak začal človek premenou nížin a kotlín na poľnohospodársku krajinu, spolu s absenciou poľovníckej starostlivosti o jeleniu zver a jej aspoň čiastočnú ochranu. Nasledovalo logicky  vyhynutie jelenej zveri, čím si aj vlk pre seba podpísal ortieľ smrti, či aspoň vyhnanca.

 

Ako zaujímavosť uvádzam, že podobný efekt – lenže s cieľom eliminácie iných „šeliem“- dosiahol  úmyselne zhruba v tom istom období na Šumave aj rod Schwarzenbergovcov. Keďže desaťročia prenikali za jeleňou zverou na  územie ich lesného panstva celé tlupy bavorských pytliakov - okrem pytliačenia  páchajúcich aj násilenstvá na lesnom personále a ich rodinách, vrátane znásilňovania , vraždenia a vypaľovania horární - bolo nariadené vykynoženie dôvodu ich vyčíňania –  čiže jelenej zveri. A keď sa tak stalo - bolo po pytliackych nájazdoch.)

Náhradná potrava v podobe domáceho dobytka sa pre vlka stala v tej dobe tiež nedostatkovou, pretože od 19.storočia sa zimné ustajňovanie dobytka skvalitnilo natoľko, že pre vlka sa stal dobytok nedostupný (dovtedy bolo bežné, že dobytok, hlavne ovce, zimoval aj pod holým nebom, na takzvanej “mraznici“, alebo sa vlky v časoch zimného hladomoru dokázali do stavebne nedokonalých stajní, hlavne ovčiarni , aj podhrabať).

 

V dôsledku týchto nepriaznivých okolností musel vlk z nášho územia ustúpiťna východ a juhovýchod, respektíve tieto okolnosti spolu s  neustálym prenasledovaním vlka spôsobili u nás jeho vyhynutie.       
Nejeden náš ochranár bude zrejme (okrem skutočnosti, že jeho pochybnými vzormi hlásaná „divočina“ na Slovensku vlastne neexistuje) prekvapený tiež faktom, že súčasná jelenia zver na Slovensku je viacmenej len genetickou zmeskou rôznych proveniencií jelenej zveri, pochádzajúcej najmä zo šľachtických  zverníc zakladaných v druhej polovici 19.storočia.

 

Asi po sto rokoch trvajúcej absencii vlka na Slovensku, dotlačil ho k nám na konci druhej svetovej vojny z územia Ukrajiny východný front. Odvtedy vlk na Slovensku nechýba. Po rýchlom vykynožení vlka v Tatrách a v Slovenskom Rudohorí bol však jeho výskyt obmedzený len na severovýchodné Slovensko, kde až do roku 1975 prežíval v počte asi 60 jedincov. Odtiaľ sa po zavedení čiastočnej poľovníckej ochrany v roku 1975 (doba lovu od 16.9. do 28.2., bez kvót lovu či iných ochranárskych buzerácií)  v priebehu 10 rokov rozšíril prakticky do všetkých jeleních chovateľských oblastí na východe, severe i v strede Slovenska. Vlk touto expanziou svojho areálu nielenže potvrdil životaschopnosť svojej populácie, ale potvrdil aj fakt, že novátorský  systém  poľovníckeho manažmentu vlčej populácie (platný v rokoch 1975 – 1994) nemohol znamenať jej ohrozenie, ale úplný opak.

 

Po dosiahnutí tejto úrovne sa zdalo, že všetko je v najlepšom poriadku. Začali však známe peripetie s ochranárskym presadzovaním celoročnej ochrany vlka až po súčasný stav, keď o tom čo sa u nás deje s vlkom nemôže mať už nikto spoľahlivé informácie.

Pred tromi rokmi bolo u nás vykázaných (ako ulovených) 1,5 mesiaca pred ukončením doby lovu limitovaných 150 vlkov, rok na to po hysterických  záchvatoch ochranárov bol povolený aj územne limitovaný  odlov 130 kusov (v žilinskom kraji bol však napríklad limit 20 vlkov naplnený už 18 dní po začatí doby lovu). Všetkým, ktorí poznajú realitu bolo jasné, že sa deje niečo zlé. A štátna ochrana prírody preto na sezónu 2013/2014 pritvrdila a povolila len odlov 80 kusov, niektoré okresy a revíry boli z možnosti lovu úplne vylúčené a úspešní lovci mali povinnosť privolať na miesto ulovenia zástupcu ochrany prírody. Dovtedy mali zakázané s úlovkom akokoľvek manipulovať.  Výsledok bol 28 ulovených vlkov. Nejeden ochranársky Don Quiqot si zrejme mädlí ruky, ako sa im podarilo s „vrahmi – vlkobijcami“ vybabrať. Rozdiel medzi 150 odlovenými vlkmi zo sezóny 2011/2012 a 28 vlkmi z ostatnej sezóny si zrejme vysvetľujú po svojom. Jednak si myslia, že sa im podarilo „dokázať“, že vlkov nie je toľko ako tvrdia poľovníci a jednak sú  presvedčení, že riadne klepli po prstoch „vlkobijcom“ tam, kde bol lov zakázaný. A tam, kde bol povolený, každému potenciálne úspešnému strelcovi bolo jasné, že sa bude musieť podrobiť ďalšiemu ochranárskemu šikanovaniu, vrátene podstúpenia rizika znehodnotenia, alebo dokonca straty trofeje. Skrátka – naša ochrana prírody sa stále znovu a znovu  zameriava nie na dosiahnutie maximálnej  pragmatickej rovnováhy medzi ekológiou a poľovníctvom (ako jednej z medzinárodne legalizovaných  foriem využívania prírodných zdrojov), ale na primitívne šikanovanie poľovníkov.

Tým jednoznačne potvrdzuje, že poľovníkov ako záujmovú skupinu za partnerov nepovažuje  (a bojím sa, že tak aj dopadne - lenže ešte predtým si to zrejme „odskáču“ populácie niektorých našich vzácnych druhov zveri, veľké šelmy predovšetkým).

 

Rád by som sa mýlil, ale pre mňa je skôr pravdepodobné, že rozdiel medzi zhruba 150 kusmi historicky prvého „odloveného“ limitu a 28 kusmi ulovených vlkov z ostatnej sezóny, predstavuje skôr počet tých vlkov, ktoré boli ulovené a zatajené (rozumej „upytliačené“).

 

 

A som presvedčený, že naša ochrana prírody dokázala ešte  jednu vec: nepochybne sa jej znovu podarilo značne rozšíriť rady  poľovníkov ochotných streliť vlka hocikde a hocikedy, s jednou podmienkou – situácia musí umožňovať buď (samozrejme tajné) ošetrenie a spracovanie trofeje, alebo aspoň úplné zatajenie celej záležitosti, aj keď za cenu   znehodnotenia trofeje. Je smutné, že vlk sa týmto ocitol... povedzme na úrovni túlavej mačky! 

 

Pohrajme sa preto hypoteticky s modelovou situáciou, ak by sa európskej ochrane prírody podarila holá nemožnosť – totálna (ale ozaj totálna)  ochrana vlka:
-  Vlk by v prvom rade dokázal značne znížiť stavy veľkých lesných párnokopytníkov, hlavne jelenej, diviačej, danielej a muflónej zveri (veľmi pravdepodobne až pod hranicu možností ich reálneho poľovníckeho hospodárenia, lebo raz darmo, to čo uloví vlk, nemôže uloviť poľovník),
-  táto zver by (tak ako sa to deje už teraz) musela hľadať útočisko aj v poľnej krajine. Vlk by ju však v záujme získania potravy musel nasledovať aj tam,
- v tejto fáze musel by sa vlk dostať nutne do intenzívneho  konfliktu s voľnou pastvou hospodárskych zvierat, čo býva často veľmi podstatným kameňom úrazu všade na svete,
-   po celoplošnej redukcii veľkých párnokopytníkov (a zrejme celoročnom izolovaní hospodárskych zvierat v stajniach ?!) nevyhnutne by musela klesnúť populačná hustota vlka a museli by stúpnuť výmery teritórií jednotlivých vlčích svoriek; prebytočné vlky by museli obsadzovať nové teritóriá,
-  keďže človek by im vôbec nesmel ubližovať, vlky by sa mohli celkom bežne vyskytovať aj v predmestiach veľkých miest, kde by určite lovili nielen túlavé psy, ale za svoje by zobral aj nejeden domáci  rozmaznaný a nedisciplinovaný miláčik. Je možné, že časť populácie by bola odkázaná aj na mestské smetiská, tak ako je to známe z územia Španielska,
- táto expanzia by v hlavných smeroch musela smerovať predovšetkým tam, kde už aj desaťročia  smeruje – do lesnatých oblastí Ukrajiny, Moravy, Maďarska, Poľska.(Ona tam teda aj smeruje, lenže bezvýsledne, pretože poľovníkom v týchto krajinách je okrem iného  evidentne  nedostatočne známa „genialita“  našich a poľských ochranárskych naiviek.)
-  po nasýtení územia Slovenska, neskôr aj Maďarska, Česka a Poľska mal by vlk smerovať zasa ďalej: Rakúsko, Nemecko, Švajčiarsko, Belgicko, Holandsko, Luxembursko, Dánsko, Francúzsko, Taliansko, Španielsko, Portugalsko  atď., pretože podľa niektorých ochranárov vlk je vraj veľmi prispôsobivé zviera, ktoré dokáže úspešne prosperovať aj v intenzívne antropizovanej krajine. Takže podľa predpokladov týchto infantilných „géniov“, o pár rokov vlk na Železnej studničke, či pri Čičovskom mŕtvom ramene alebo niektorej bratislavskej skládke odpadu nemôže byť až takou nereálnou predstavou .

 

Zopakujme si preto známe fakty :
  - Vlk dokáže „na posedenie“ skonzumovať až 9 kg mäsa,
  - vlk (zrejme v záujme udržiavania loveckej kondície, čiže svojho tréningu, podobne ako rys a za priaznivých podmienok , napríklad pri vysokom snehu ) evidentne  loví aj zver, ktorú nespotrebuje, pričom loví aj jedince (podľa poľovníckeho vkusu) chovné, 
-   vlk zmenšuje počet poľovníckych príležitostí (to čo uloví vlk, nemôže uloviť poľovník, je to jednoduchá matematika),
Skutočne je niekto taký naivný a myslí si, že pri týchto známych faktoch poľovníci (hovorím o fyzických osobách!) pristúpia na čo i len silne obmedzený plán lovu vlka, o celoročnej ochrane ani nehovoriac?!

 

Na strane druhej : 
- Poľovnícka ekológia predsa jednoznačne rešpektuje poznanie, že prakticky každá populácia  mäsožravcov podlieha vnútornej autoregulácii svojej populačnej hustoty, odvíjajúcej sa hlavne od dostatku, či nedostatku svojho hlavného potravného článku (menej potravy, menej mláďat),
- vlk  selektívno–redukčným pôsobením na populácie svojej koristi udržiava túto v tom najlepšom zdravotnom a  kondičnom stave, čím zároveň nepochybne prispieva k lepšiemu stavu celého ekosystému,
 - pre vlka (žijúceho u nás v lesoch) je to hlavne jelenia, v menšej miere diviačia zver, tundrové vlky –na rozdiel od iných lesných, či prérijných (stepných) vlkov, ktorých hlavnou potravou sú, alebo boli iné veľké párno či nepárnokopytníky (los, wapiti, bizón, pratur, zubor, divoké kone ...) dokážu vo vegetačnom období bezproblémovo prežívať aj na pravidelne a mohutne gradujúcich populáciách hlodavcov, napríklad lumíkov; v zimnom období by však aj oni bez sobov či pižmoňov mali problém prežiť (vo všeobecnosti však platí kritérium, že vlčia svorka  mierneho pásma nedokáže  dlhšie prežívať na koristi menšej než asi 15 kg)

Má to však jednu chybu krásy – všetko z uvedeného platí, avšak len v prirodzených ekosystémoch! A tie u nás  nemôže  reprezentovať 977 km2, navyše po celom území Slovenska rozptýlených  prírodných rezervácií  (a aj v ostatných štátoch EÚ nie je táto situácia iná, ba väčšinou ešte horšia!)

 

Ing.Jaroslav Ďurík
lesník, poľovník a bývalý pracovník Správy CHKO Veľká Fatra
(Viac sa dočítate v aktuálnom vydaní časopisu Les a Letokruhy.)