Týždenník PLUS 7 DNÍ: Vojna o milióny v reforme národných parkov

Týždenník PLUS 7 DNÍ pokračuje: Zatiaľ čo napríklad Švajčiarsko, ktoré je rozlohou porovnateľné so Slovenskom, má jediný národný park, my ich máme až deväť a zaberajú viac než 320-tisíc hektárov. Žiadny z nich nespĺňa kritériá kategorizácie IUCN (Medzinárodná organizácia pre ochranu prírody). Mnohé sa na NP zmenili z pôvodných chránených krajinných oblastí v 70. rokoch minulého storočia, no s podmienkou, že sa v ich obhospodarovaní podľa lesného hospodárskeho plánu nič nezmení. Zavedenie pravidiel na ich využívanie by mohla priniesť zonácia, ktorú s výnimkou dvoch národných parkov ministerstvo životného prostredia dodnes nezabezpečilo. Namiesto toho zvolilo iný postup. Pozemky štátnych lesov v národných parkoch, ktoré patria do pôsobnosti ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka, sa usiluje získať pod svoju správu. Prečo? Pre milióny eur vyčlenené v balíku plánu obnovy, ktorý sa má využiť do roku 2025, a takisto 3,8 miliardy z eurofondov na ochranu prírody do roku 2027. Pravidlá na ich poskytovanie nastavuje MŽP, takže sa k nim dostane len Štátna ochrana prírody SR či mimovládne organizácie. Peniaze sa im budú čerpať oveľa ľahšie, ak územia štátnych lesov získajú. „Potom sa pre tých, ktorí sú v hre, môže začať eldorádo,“ hovorí nám predseda Slovenskej lesníckej komory Milan Dolňan.

Dolňan nám opisuje, ako to obvykle fungovalo v praxi: „Ochranárske združenie alebo ŠOP vypracovali projekt a od ministerstva životného prostredia naň získali často niekoľkomiliónový grant. Zo získaných financií kúpili terénne auto, počítačové vybavenie, telefóny, kamery, zaplatili za vytvorenie webstránok, kampane v médiách, účtovali cestovné príkazy, ubytovanie, administratívu. Ich práci sa hovorí monitoring.“ A koľko eur z grantov skutočne putovalo do prírody? Ani cent. „To je paradox, na ktorý roky upozorňujeme,“ pokračuje lesník. „Na druhej strane z nich veľmi slušne žije skupina ľudí, ktorá podľa mňa pre prírodu nerobí nič, ale je veľmi aktívna v médiách a na sociálnych sieťach. Pravidelne verejnosti podsúva fotografie z lesov, ktoré zasiahla kalamita, s komentárom, ako ich nehanebne ničíme. Zabudne dodať, že pováľané stromy zničil víchor a kalamitu sú podľa zákona lesníci povinní spracovať a lokalitu znovu zalesniť. V masírovaní verejnej mienky sú ochranárske združenia experti.“ Ako pokračuje, dnes sú príspevky na sociálnych sieťach relevantnejšie ako fakty. „A my len s hrôzou hľadíme, ako nám pred očami vysychajú celé doliny a ako nám ľudia, ktorí často nemajú prax, skúsenosti ani zodpovedajúce vzdelanie, diktujú, čo môžeme robiť a čo nie. Navyše za to nenesú žiadnu zodpovednosť.“

Z rozsiahleho článku, uverejneného v týždenníku PLUS 7 DNÍ, ďalej vyberáme: Dolňan pripomína, že v lesoch v 5. stupni ochrany sa nikdy neťažilo a desaťročia fungujú ako bezzásahové. „Ani vo štvrtom stupni sa nerobí nič. Ak tam lesníci chcú odstrániť kalamitu, každý zásah prebehne len so súhlasom ochrany prírody.“ A nekontrolovaná výstavba? Spomína si na paradoxnú situáciu, keď lesníci odmietli vydať povolenie na stavbu chaty v blízkosti lesa. Jednoducho preto, že to zákon nepovoľuje. Niektorí jeho kolegovia preto dostali výpoveď a dnes už tam chata stojí. Developer totiž povolenie získal práve od orgánov ochrany prírody. Tvrdenia o veľkom rozsahu ťažby a výstavby označuje predseda lesníckej komory za klamlivé. „No ochranárske združenia ich používajú ako pekný marketingový slogan, na ktorý verejnosť dobre reaguje.“

Ak teda orgány ochrany prírody pod ministerstvom životného prostredia mali aj doteraz možnosť ovplyvňovať aktivity v národných parkoch, otázkou zostáva, prečo sa Budajov rezort vytrvalo snaží dostať tieto územia pod svoju správu. „Nie je za tým nič iné, len peniaze,“ hovorí opäť Pavel Zacharovský. Upozorňuje aj na ďalšie zvláštne kroky envirorezortu. „Naozaj nikoho nezaujíma, kam idú peniaze z EÚ určené na ochranu prírody? Ako je možné, že ochranárske združenie získa 5,5 milióna na monitorovanie sysľa pasienkového a nikomu sa nezdá čudné, že mu právne služby poskytoval terajší štátny tajomník MŽP? Alebo si vezmime projekt na monitorovanie veľkých šeliem približne za osem miliónov, ktoré pretiekli cez envirorezort a dodnes nikto nevie, koľko medveďov na Slovensku máme. Človeku stačí sedliacky rozum, aby pochopil, že pre niekoho je to skvelý kšeft.“ Dodajme, že jedným z navrhovaných opatrení plánu obnovy je zavedenie vstupného do národných parkov a ak reforma prejde, príjmy z neho poputujú tomu, kto územie spravuje.

Redakcia PLUS 7 DNÍ v článku ďalej dodáva, že dala priestor na vyjadrenie Ministerstvu životného prostredia SR, ale ani takmer po mesiaci opakovaných urgencií sa odpovedí na trinásť otázok nedočkali. A kladie rečnícku otázku: Je za ich mlčaním neochota otvárať nepríjemné témy alebo snaha získať čas?

V závere článku týždenník PLUS 7 DNÍ  píše: V našich horách sa podľa oficiálnych údajov nachádza priemerne 42 kubických metrov mŕtveho dreva na hektár. V Česku či Rakúsku je to takmer o polovicu menej a lesnícky vyspelé štáty ako Švédsko, Nórsko či Fínsko si dokonca vystačia s objemom 10 kubických metrov! Slovensko je dnes európskym lídrom na poli hnitia dreva a ak budeme takto pokračovať, hrozí, že nám tisícky kubíkov zostanú ležať ladom. Namiesto toho, aby sme ich využili, radšej ich necháme znehodnotiť a budeme drevo dovážať. V tejto súvislosti nemožno vynechať ďalší cieľ ochranárov a mimovládnych združení - vytvoriť bezzásahové územia na čo najväčšej ploche národných parkov. „Ale veď lesníci ich vytvárali už pred vyše sto rokmi. Vďaka tomu máme Badínsky či Dobročský prales,“ zdôrazňuje Milan Dolňan. „Táto myšlienka nie je nová, ide skôr o to - nájsť mieru. Lenže ekologickí aktivisti chcú za každú cenu vyrábať pralesy aj na miestach, kde sa storočia hospodárilo. Ak les, ktorý vypestovali ľudia, zostane odkázaný na samovývoj, pravdepodobne dôjde k jeho rozvratu. Naozaj sa máme pozerať na to, ako kedysi zelené doliny vyschnú?“

Prirodzenejšie riešenie podľa neho zvolili v Národnom parku Šumava. Tam sa ochranári usilujú prejsť z troch na 51 percent bezzásahu. Nechávajú si však na to štyridsať rokov! „Robia to postupnými krokmi, berú do úvahy rôzne vplyvy prostredia. Na Slovensku je plán dosiahnuť 50 percent do štyroch rokov, 75 percent do roku 2030. Neodborne, od stola, bez vedeckých analýz. Lesníci sa pre aktivistov stali prekážkou. Preto sme osočovaní, že len ťažíme drevo a nechceme chrániť prírodu. Pritom lesník je prvý ochranár, ktorý sa o prírodu staral oveľa skôr, než na Slovensku nejaké mimovládky vznikli,“ povzdychne si.