Rozhovor s prof. Milanom Križom: ...pieseň znie Poľanou

Profesor Milan Križo je mimoriadne zaujímavý človek. Napriek pokročilému veku je neustále aktívny, telesne i duševne svieži. V jeho osobe sa zaujímavým spôsobom snúbi láska k prírode, ktorá ho priviedla za katedru k výučbe lesníckej botaniky a zároveň záľuba v ľudovej piesni, vďaka ktorej sa dostal na pódiá folklórnych festivalov a jeho hlas zvečnili hudobné nosiče. I keď, ako sám hovorí, má už problémy s pamäťou, ešte stále tvorí. V jedno slnečné jesenné predpoludnie sme sa posadili „na kus reči“ v obývačke jeho zvolenského panelákového bytu na prvom poschodí, plnom obrazov, kníh a ľudových hudobných nástrojov.

Začnime pekne od začiatku. Kde ste prvýkrát uvideli svetlo sveta?

Narodil som sa v roku 1928 na Hrochoti, ale nie som „autochtónny“ Hrochoťan. Rodičia boli prisťahovalci, pochádzali z juhu stredného Slovenska. Otec bol žandár, alebo ako sa vtedy hovorilo „četník“ a dostal sa slúžiť na Hrochoť. Boli sme chudobní, preto sme najprv žili v podnájme, neskôr otec postavil dom z váľkov, teda z nepálených tehál. Dedinské prostredie ma ovplyvnilo v tom, že som od raného detstva mal veľmi rád zvieratá a prírodu vôbec. Začal som chodiť do školy, do jednotriedky.

Od počiatku som mal život komplikovaný náboženskou problematikou, lebo moja mamka ma ako silná katolíčka vychovávala v katolíckom duchu, uprostred evanjelického prostredia. Mali sme najprv pani učiteľku, neskôr ma učil pán učiteľ Ladislav Mikleš. Bol to skvelý pedagóg a veľmi dobrý človek. Typický učiteľ. Veľmi som si ho vážil a aj on ma mal rád. Keď som sa s ním ako jeho žiak lúčil, daroval mi medailu s portrétom prezidenta Masaryka.  Aj vďaka tomuto vzťahu som počas štúdia na gymnáziu v Banskej Bystrici načas býval na priváte u jeho rodičov.

Kto ovplyvnil váš vzťah k lesu lesníctvu?

Môj starý  otec slúžil u grófa Zichyiho. Za verné služby mu gróf venoval horáreň a tak sa starý otec stal horárom. Po ňom zdedil horáreň aj profesiu môj strýko. Vďaka nim som spoznal prácu lesníka. A samozrejme som mal blízko k lesu vďaka tomu, že som vyrastal v podhorskej dedine, a preto som odmalička vnímal, ako chlapi pracujú v hore a čo dáva hora ľuďom.

Vráťme sa k vašim študentským rokom.

Roky mojich gymnaziálnych štúdií sa udiali na historickom pozadí vzniku Slovenského štátu, Povstania a oslobodenia. Pohnuté časy. Ja ako mladý človek som bol plný ideálov. Vznik samostatného slovenského štátu som spočiatku vítal s nadšením, ale keď moji kamaráti Peter a Pavel z rodiny židovského lekára začali nosiť žltú hviezdu na kabáte, zaskočilo ma to. Citlivo som to vnímal ako krivdu a nespravodlivosť. Pochopil som, že tento štát nie je v poriadku. Veľké sklamanie, prvé veľké sklamanie v živote. Zároveň ma ovplyvnilo prostredie rodiny Miklešovcov, ktorí boli čechoslovakisti. A tak ma dianie smerovalo k ideálom Povstania. Môj otec pomáhal počas Povstania ukrývať zbrane pre partizánov, po potlačení Povstania bol za počúvanie ilegálneho rozhlasového vysielania zatknutý a odvlečený do lágra do Nemecka. Vrátil sa s podlomeným zdravím, kosť a koža.

V roku 1947 som zmaturoval a zvažoval som, čo ďalej. Páčila sa mi práca zverolekára, mal som veľmi rád zvieratá, najmä kone. Zaujímal ma aj národopis, ale v tom čase pre malý záujem tento študijný odbor na filozofickej fakulte neotvárali. Stretol som dvoch kamarátov a oni na mňa vyrukovali s návrhom: „Milan, my ideme do Brna na lesnícku fakultu, pridaj sa!“ Neváhal som, pridal som sa. A neoľutoval som.

Spomeňte na štúdiá v Brne.

Ubytovali sme sa v súkromnom penzionáte Dagmar Chleborádové. Boli sme tam ubytovaní študenti z rôznych škôl, taký „mišung“. Viacerí z nich boli starší, pretože počas Protektorátu boli vysoké školy v Čechách a na Morave zatvorené a nemohli študovať. Zažil som množstvo zaujímavých debát, bol to družný a veselý študentský život. To sa mi ohromne páčilo.

V Brne v tom čase študovalo veľa Slovákov. Pri rôznych slávnostných príležitostiach sme si radi zaspievali slovenské ľudové piesne. Ja som už dávno predtým začal javiť záujem o národopis, veď už ako gymnazista som skúsil napísať monografiu o Hrochoti. A tak sme dali dohromady folklórny súbor, na môj návrh sme ho nazvali Poľana. Existuje dodnes a som na to hrdý.

Na fakulte ma veľmi bavila botanika, zoológia. Darilo sa mi aj v pedológii, geológii, klimatológii. Ale botanika mala prím. Od asistenta na botanike som sa dozvedel, že existuje botanická spoločnosť, ktorá po nedeliach organizuje exkurzie do okolia Brna. Treba povedať, že v okolí Brna je nesmierne krásna príroda. Ja som sa pridal a vďaka tomu som v botanike začal medzi spolužiakmi vynikať. Musím dodať, že v tom čase botaniku na brnenskej lesníckej fakulte učil profesor Zlatník. Robiť skúšku zo špeciálnej lesníckej botaniky u profesora Zlatníka, to bola katastrofa. Mal povesť kata. Kto mal spravenú botaniku u Zlatníka, ten mal diplom v kapse.

Ja som to zvládol veľmi dobre. A tak sa stalo, že v štvrtom ročníku,  po prvej štátnej skúške, to bolo v roku 1951, za mnou prišiel asistent z Ústavu botaniky a fytocenológie a hovorí: „Križo, nechtěl bys dělat asistenta u nás?“ Mne sa v prvej chvíli zakrútila hlava, jéžišmárija, robiť asistenta na Ústave u Zlatníka! Ale potom sa rozhodol, že to vezmem. Slovo dalo slovo a ja som nastúpil. A dobre som spravil.  Fantastický kolektív, skvelí ľudia. Mladí asistenti mali príležitosti, lebo bolo málo vyučujúcich. Očakávalo sa, že profesor Zlatník, ktorý učil päť či šesť predmetov, postupne prenechá výučbu svojim asistentom.

Po čase som postúpil na post odborného asistenta a prednášal som predmet Lesnícka botanika a Všeobecná botanika. Pre oba predmety som napísal skriptá a pod vedením profesora Zlatníka som bol spoluautorom celoštátnej učebnice Lesnická botanika speciální. V rámci vedecko-výskumnej činnosti som sa  orientoval na štúdium peľových zŕn, najprv v aplikácii na postglaciálny vývoj lesov, v rámci ktorého som v roku 1955 získal titul kandidáta vied a v roku 1967 som predložil habilitačnú prácu na získanie titulu docent.

Ako ste vnímali politické zmeny po februári 1948?

Ako som už povedal, ja som bol vždy idealista. Miloval som pravdu, česť a spravodlivosť. Bol som tak vychovaný mojou mamkou. Komunisti po vojne sľubovali nový, spravodlivejší svet. To sa mi spočiatku aj pozdávalo. Dokonca som na 1. mája išiel s komunistami v Očovej v prvomájovom sprievode!  Ale po roku 1948 sa aj v akademickom prostredí začalo kádrovať a niektorí naši skvelí profesori  museli zo školy odísť, povedal som si: Dosť. Už im neverím. Toto nie je moja strana. Ďalšie sklamanie. Opäť moja duša idealistu dostala kopanec. Prestal som veriť komunistom ich sľuby o budovaní lepšej spoločnosti. Dokonca som v tom čase bol oslovený, aby som vstúpil do komunistickej strany. Podarilo sa mi vykľučkovať.

Čo rodina?

V Brne som sa oženil, narodila sa nám dcéra Zuzana. Žili sme sporiadaný rodinný život a všetko vyzeralo tak, že Brno nám bude osudné. Ale prišla zmena: v roku 1967 mi vedúci katedry docent Randuška ponúkol možnosť externe prednášať všeobecnú botaniku na Vysokej škole lesníckej a drevárskej vo Zvolene. Prijal som ju. Vrátil som sa do rodného kraja, pod Poľanu. Dochádzal som raz za mesiac do Zvolena a začalo sa mi tu páčiť. No a po roku prišla ďalšia ponuka na trvalý pracovný pomer. Kolegovia v Brne ma odhovárali: Milane, nechoď, zustaň, budeš habilitovat  tady. Ale mňa lákala predstava vrátiť sa do rodného kraja. No čo, srdcu nerozkážeš.

Ako to prijala vaša manželka?

Viete, moja manželka je Pražáčka. V Brne sme boli v jazdeckom klube, obaja sme milovali kone a chodili sme jazdiť. Ja som jej narozprával, že mám na Hrochoti rodičovský dom, kúpime kone, budeme jazdiť po Poľane. Presvedčil som ju. No čo, naletela. (smiech) A tak sme sa v roku 1968 sťahovali do Zvolena.

Čo nasledovalo po presťahovaní do Zvolena?

V roku 1968 som prijal ponúknuté miesto docenta lesníckej botaniky na Lesníckej fakulte bývalej Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene. Tu som okrem pedagogickej a vedeckej činnosti inicioval založenie stredoslovenskej pobočky Slovenskej botanickej spoločnosti, kde som pôsobil až do svojho odchodu do dôchodku ako predseda. Možno aj za túto činnosť mi bola v roku 2003 udelená Botanickou spoločnosťou pri SAV Holubyho medaila. Inicioval som a viedol stanicu Peľovej informačnej služby pre stredné Slovensko, ktorej údaje mali slúžiť lekárom alergológom a ich pacientom. Som rád, že sa pokračuje v mojom pôvodnom návrhu na voliteľný predmet Liečivé rastliny, ktorý v súčasnej dobe úspešne vedú moje bývalé spolupracovníčky v rámci Univerzity tretieho veku.

Čo vaša publikačná, pedagogická a vedecká činnosť?

Publikoval som niekoľko vedeckých, populárno-vedeckých a odborných článkov doma aj v zahraničí, zúčastnil som sa na niekoľkých medzinárodných stážach a vedeckých konferenciách. Vydal som sám alebo v spoluautorstve niekoľko knižných publikácií a monografií a obhájil niekoľko záverečných správ z výskumu.

V rámci pedagogickej činnosti som viedol viacero diplomových projektov a bol školiteľom doktorandov. Bol som oponentom, či posudzovateľom viacerých prác predložených k obhajobe vedeckých hodností, habilitačných a inauguračných prác. Bol som členom Vedeckej rady Technickej univerzity vo Zvolene, členom Vedeckých rád Lesníckej fakulty a Fakulty ekológie TU vo Zvolene, TANAP-u, PIENAP-u.

Okrem vlastnej špecializácie som sa venoval floristike, chráneným rastlinám a ochrane prírody, hlavne Poľany. Na základe uvedenej aktivity som bol menovaný profesorom a v rokoch 1990 až 1995 som bol poverený vedením Katedry botaniky a fytocenológie na Lesníckej fakulte, ktorú som navrhol premenovať na Katedru fytológie.

Ako dôchodca som pôsobil päť rokov na Fakulte prírodných vied UMB v Banskej Bystrici. Možno, že aj za toto moje pôsobenie som obdržal niekoľko vyznamenaní z rôznych inštitúcií a - čo je pre mňa veľká pocta - bol mi mojou materskou Mendlovou univerzitou v Brne udelený čestný titul Doctor honoris causa.

Čo vaša druhá životná láska, ľudová hudba?

Popri svojej profesijnej činnosti som sa venoval folkloristike, účasti na rôznych folklórnych podujatiach. Stalo sa tak najprv v mojej rodnej Hrochoti, ktorej folklór som obdivoval priam od malička a tak sme spolu s priateľmi po roku 1945 sformovali folklórnu skupinu, ktorá úspešne reprezentovala našu dedinu na viacerých folklórnych akciách. Moja rodná Hrochoť mi za šírenie ľudovej hudby udelila čestné občianstvo.

Ako som už spomínal, v roku 1949 bol som sa v Brne spolupodieľal na založení Slovenského vysokoškolského súboru piesní a tancov Poľana, ktorý úspešne prezentuje slovenskú ľudovú kultúru bez prerušenia do súčasnosti. Bol som externým členom - spevákom ľudových piesní - v Brnenskom rozhlasovom orchestri ľudových nástrojov, neskoršie aj v Orchestri ľudových nástrojov v Bratislave, účinkoval som a nahrával ľudové piesne s viacerými ľudovými muzikami Podpoľania, čo je zachytené na viacerých platniach a cédečkách. Veľká časť tejto mojej aktivity sa týkala spolupráce so súborom Poľana dnešnej Technickej univerzity vo Zvolene.

Spolupracoval som pri organizovaní festivalu vysokoškolských folklórnych súborov Akademický Zvolen a Folklórnych slávnosti pod Poľanou v Detve, či Očovská hruda. Bol som a aj v súčasnosti som pozývaný za člena alebo predsedu rôznych súťažných akcií zameraných na spev ľudových piesní. Na záver svojej doterajšej folklórnej aktivity som v roku 2008 vydal knižnú publikáciu s komentárom k 400 ľudovým piesňam z rodnej dediny „Moje piesne“. Ako odozva na túto činnosť ma mesto Detva poctilo udelením čestného občianstva.

Čomu sa venujete v súčasnosti?

Mám niekoľko takých rozrobených vecí: no, ja to volám „projekty“.  To je to, čo ma drží nad vodou. Každý večer sa teším na to, ako sa ráno pustím opäť do práce na nich.

Prvý projekt nadväzuje na to, čo som celý život prednášal, teda na botaniku. Je to desaťjazyčný slovník morfológie vyšších rastlín. Zatiaľ mám spracovaných vyše 900 strán. A pokračujem ďalej. Je to ako taká detektívka: aký nový botanický termín zajtra načapám? Mám tam zatiaľ 16 tisíc termínov krát desať rečí – to je stošesťdesiat tisíc termínov. V slovníku sú uvedené botanické termíny v jazyku latinskom a ich ekvivalenty v slovenčine, češtine, angličtine, nemčine, francúzštine, poľštine, ruštine, rumunčine a maďarčine.

Ďalším projektom je výskum peľových zŕn. Dávam dohromady atlas peľových zŕn. Skladá sa z textovej časti, kde je všeobecná morfológia, potom charakteristika peľových zŕn jednotlivých taxónov alebo rodov, druhov a čeľadí a z obrazovej časti, v ktorej sú fotografie rastlín a ich peľových zŕn pod optickým alebo rastrovacím mikroskopom.

Do tretice sú to moje pamäti, ktoré píšem už dávnejšie. Pôvodne som ich nazval Život s piesňou, ale potom som si povedal, prečo by som to mal poňať len folkloristicky, tak som to dopracoval aj o zážitky z detstva a mladosti. Momentálne mám vymyslený názov Kniha o mojej Hrochoti.

Je mi ľúto každej hodiny, ktorú zmárnim mimo práce na mojich projektoch. Som už človek v rokoch a vážim si čas. Ktohovie, koľko mi ho ešte život nadelí.

Pán profesor, prajem vám pevné zdravie, nech sa vám práca na projektoch darí. A vďaka za rozhovor.

Musím sa priznať, že rozhovor s profesorom Križom bol v skutočnosti omnoho dlhší, než je jeho prepis v časopise, ktorý vám ponúkam. Množstvo vtipných príhod, múdrych postrehov a zamyslení, ktoré vyslovil, by zabralo ešte niekoľko strán (mimochodom, prezradil mi svoj recept na dlhovekosť – spočíva v konzumovaní malého množstva domácej rožovky s medom). Mal som pri rozprávaní pána profesora pocit, akoby som listoval v múdrej knihe. Keď som sa ho na záver opýtal, čo sa mu preháňa hlavou, keď zaspáva, odpovedal: „Zdá sa mi, že počujem šumieť vietor v korunách stromov na Poľane a do toho znie pieseň...“

Peter Gogola