Všimli sme si: Vyhýbajme sa extrémom – bezzásahovosť prináša mnoho problémov

Lesy našu krajinu pokrývali odpradávna a sú to práve lesné ekosystémy, ktoré sú našej prírode najbližšie. Osvietení majitelia a lesníci boli iniciátormi ochrany najzachovalejších zvyškov pôvodných lesov už od polovice 19. storočia. Počet vyhlasovaných, osobitne chránených území ale neskôr začal strmo rásť až na súčasných viac ako 36 percent lesnej pôdy.

Paradoxne sa začali objavovať zákazy lesníckych činností na ochranu druhov aj v lokalitách, ktoré práve vďaka hospodáreniu v lesoch vznikli. Je potrebné pristupovať k vyhlasovaniu osobitne chránených území individuálne a iba tam, kde to objektívne dáva zmysel, nie paušálne na základe kvót na konkrétny podiel chránených území.

Ako dokazujú výskumy, aktívne hospodárenie v lesoch na princípe udržateľnosti vedie k rozmanitosti druhov a napĺňaniu mimoprodukčných funkcií lesa, napríklad v oblasti klímy alebo vodohospodárstva.

Sme preto presvedčení, že cestou pre zachovanie biodiverzity v lesoch je určitá miera ochrany územia, ale pri zachovaní všetkých foriem využívania, ktoré sa v lesnom hospodárstve počas storočí vyvinuli. Aktívna správa navyše umožňuje aj ďalšie funkcie lesa. Poskytuje tiež zárobok pracovníkom v lesníctve a spriaznených odboroch, ako sú nábytkári alebo stavebníci.

Bezzásahovosť v lesoch prináša mnoho problémov. Nesie so sebou zákaz vstupu do takých lesov kvôli popadaným stromom a nebezpečenstvu úrazu, zvýšené riziko požiarov, ale aj ohrozenie susedných lesných majetkov hmyzími škodcami. Bezzásahové lesy samozrejme ani negenerujú žiadnu ekonomickú hodnotu.

Čo je potrebné?

Bezzásahovosť ponechať iba v lokalitách, kde to dáva zmysel.

Nenariaďovať plošne percentá bezzásahových území.

Mať na pamäti, že bezzásahové územie je problém nielen pre vlastníkov, ale aj ich susedov a návštevníkov lesa.