TÝŽDŇOVKA: Najväčší človekom vytvorený les na svete v drsnej klimatickej oblasti je výsledkom obetavej práce troch generácií lesníkov

Do dnešnej Týždňovky vyberáme text M. Matúša o legendárnej lesnej oblasti Saihanba, ktorá sa nachádza na severe provincie Che-pej (Hebei), v pohraničnej oblasti Vnútorného Mongolska, približne 400 kilometrov severne od hlavného mesta Peking. Saihanba sa rozprestiera v drsných klimatických podmienkach - v nadmorskej výške od 1 000 do takmer 2 000 m n. m. Priemerná ročná teplota tu dosahuje len okolo -1,4 °C až 0 °C.

„História tohto územia je pritom neuveriteľne pestrá. Po stáročia slúžila Saihanba pod názvom Mulan Wej-čchang ako prísne strážená cisárska poľovná oblasť dynastie Čching, kde panovníci a ich dvor trénovali svoje jazdecké a vojenské umenie uprostred nedotknutej, husto zalesnenej divočiny. Táto rovnováha sa však drasticky zmenila v prvej polovici 20. storočia.

V dôsledku politických zmien, vojen, rozsiahlych požiarov a bezohľadného výrubu sa celá oblasť v priebehu niekoľkých desaťročí premenila na nepoznanie. Z kedysi bujných lesov ostala len veterná, pustá náhorná plošina, kde podľa historických kroník „vták nemal kde hniezdiť a piesok zakrýval slnko“. Odtiaľto sa navyše neúprosne šírili prachové búrky a piesok z neďalekých obrovských stepných púští, ako sú Kubuči a Hunšan-dak, ktoré priamo ohrozovali život v neďalekom Pekingu.

Zlom prišiel v roku 1962, keď čínska vláda vyslala na „strechu Pekingu“ prvých 369 mladých dobrovoľníkov a lesníkov s jasnou víziou: vrátiť sem život. S nasadením vlastného zdravia a v extrémnych podmienkach – kde mrazy klesajú až na – 43 °C  a zima trvá pol roka – začali písať novodobú históriu. Pri zalesňovaní museli prekonať obrovskú prekážku: prvé pokusy s výsadbou masívne zlyhávali a ujatosť sadeníc dosahovala len mizivých 10 percent.  

Postupne však našli ten správny kľúč, keď stavili na odolné domáce ihličnaté a listnaté dreviny. Hlavnou a kľúčovou drevinou sa stal smrekovec Rupprechtov (Larix principis-rupprechtii Mayr), ktorý spolu s odolnou borovicou lesnou var. mongolská (Pinus sylvestris var. mongolica) a rôznymi druhmi brezy dokázal úspešne zakoreniť v chudobnej, piesočnatej pôde,“ uviedol informácie o lesníckej rarite autor.

V závere článku popísal súčasnosť M. Matúš takto: „Dnes sa celková spravovaná oblasť Saihanby rozprestiera na výmere približne 93 000 hektárov, pričom priamo umelo zalesnená plocha lesného závodu dosahuje úctyhodných vyše 75 000 hektárov a zabezpečuje lesnatosť územia na úrovni okolo 80 %. Tento obrovský, najväčší človekom umelo vytvorený les na svete je výsledkom obetavej práce troch generácií lesníkov. Súčasne vyrástla v celej oblasti ukážková cestná infraštruktúra a na hrebeňoch nad korunami stromov sa otáčajú vrtule veterných parkov, ktoré tu celkom prirodzene dopĺňajú obnovenú krajinu.

Tento gigantický les funguje ako zelená bariéra, ktorá ročne zadrží desiatky miliónov kubických metrov vody, vyprodukuje obrovské množstvo kyslíka, absorbuje uhlík a ktorá definitívne zastavila postup pieskov z púští na juh. Okrem ochrannej a klimatickej funkcie má Saihanba obrovský strategický význam aj ako kľúčový vodný zdroj – v oblasti pramení hneď niekoľko riek, ktoré priamo zásobujú pitnou vodou 21-miliónový Peking a okolité regióny.

Okrem toho funguje ako účinná lokálna „klimatizácia“, zmierňuje silné vetry a pomáha návratu vzácnej biodiverzity. Lesníci navyše pôvodne založené monokultúry postupne premieňajú na stabilnejšie zmiešané lesy, čím zvyšujú ich ekologickú stabilitu a odolnosť voči škodcom. Obnovená a vizuálne príťažlivá krajina zároveň otvorila dvere pre rozvoj ekoturizmu, ktorý miestnym komunitám prináša nové možnosti obživy.

Za tento mimoriadny prínos k obnove krajiny získala Saihanba prestížne ocenenie OSN Champions of the Earth (Šampióni Zeme) – najvyššie ekologické vyznamenanie Organizácie Spojených národov, ktoré oceňuje výnimočných lídrov a projekty za ich kľúčový vplyv na ochranu životného prostredia a boj proti klimatickej kríze.“

Jozef Marko