Všimli sme si: Boubínsky prales na rázcestí. Križovatka všetkých lesníkov a ochranárov. Aktivita, pasivita a cit pre mieru

Boubín leží mimo Národný park Šumava. O lesy sa v ňom starajú Lesy ČR a dozerá na ne Správa CHKO Šumava. Lesníkom a ochranárom sa do určitého času darilo nachádzať spoločnú reč a strednú cestu, ako chrániť najcennejšiu prírodu a rastúci vysoký les. Lykožrútov bolo málo a Boubín tak bol mimo záujmu médií. Lenže podkôrny hmyz sa rozmnožil a s ním sa rozhorela plamenná debata, ako v Boubíne postupovať ďalej. V súčasnosti sa rozhoduje o tom, či bude naďalej možné rúbať napadnuté stromy a zamedziť ďalšej kalamite, alebo sa vydá Boubín šumavskou cestou rýchlej divočiny v prírodnej rezervácii bez ohľadu na jej následky pre okolie.

Boubín je zložený z pralesného jadra, ktoré je oplotené, ďalej z pralesných zvyškov v okolí jadra pralesa a z lesov, založených po kalamitách v 19. storočí. A to všetko je Národná prírodná rezervácia Boubínsky prales. V médiách sa preto píše, že lesníci chcú ťažiť drevo v Boubínskom pralese. „V prvom rade si myslím, že všetci účastníci tejto zvláštnej diskusie by nemali zahmlievať, ale hovoriť pravdu. To znamená, že sa nerúbe v pralese v zmysle kvality lesa. Rúbe sa v smrekových monokultúrach, zaradených do Národnej prírodnej rezervácie Boubínsky prales. Ale nerúbe sa prales ako najcennejší dochovaný útvar,“  hovorí doc. Tomáš Vrška z Mendelovej univerzity v Brne.

Vysádzané smrekové lesy boli zaradené do chráneného územia preto, aby slúžili ako jeho ochranné pásmo, v ktorom mal byť zastavený ďalší postup šírenia podkôrneho hmyzu z bezzásahového pralesa. Podľa tvorcov dokumentu pokoj z Boubína odfúkol orkán Herwart v roku 2017. Petr Jirkovský z Lesného závodu Boubín štátneho podniku Lesy ČR hovorí, že orkán Herwart zasiahol predovšetkým jadro pralesa. „Tam sme samozrejme zasahovať nemohli. Značná časť polomu bola v smrečinách, takže logicky hrozilo a aj sa to stalo, že drevo bolo napadnuté lykožrútom smrekovým, ktorý z neho vyletel v nasledujúcich rokoch.“

Podkôrnik sa šíril do okolitých porastov v rezervácii a aby sa jeho šírenie zastavilo, začali lesníci napadnuté stromy rúbať. Správa CHKO Šumava sa začala obávať, že by mohlo dôjsť k vytváraniu veľkých holín. Preto vydala nové rozhodnutie, ktorým sprísnila podmienky pre boj s podkôrnikom a zároveň rozšírila bezzásahové územie na posledné pralesné zvyšky v rezervácii. Silvie Havlátková, vedúca Odboru štátnej správy CHKO Šumava: „V tých porastoch sú prítomné kriticky ohrozené druhy, ktoré sa vyskytujú v rámci celej strednej Európy už len tu na Boubíne. CHKO teda rozšírila bezzásahovku a všade v okolitých smrečinách povolila šetrnú asanáciu, ktorá tam bola vždy povolená. Akurát sme trošku upravili podmienky, za ktorých prebieha.“

Správa CHKO Šumava sa teda snažila nájsť strednú cestu, ako chrániť najcennejšiu prírodu a zároveň zabrániť rozbehnutiu podkôrnikovej kalamity. Pre lesníkov to znamená, že v niektorých lokalitých nemôžu napadnuté stromy vyťažiť, ale musia používať šetrnejšie postupy. Napríklad odkôrňovanie nastojato. Tým, že sa kôra olúpe, podkôrnik nemôže dokončiť svoj vývoj a nenapadne tak ďalšie zdravé stromy. Musí sa to ale stihnúť včas, do štádia larvy. „Pokiaľ je lykožrút v uchopiteľnom množstve, tak ani my proti tejto metóde nič nemáme, hoci je to metóda finančne a časovo náročná a musím podotknúť, že aj extrémne nebezpečná,“ hovorí Petr Jirkovský.

Sprievodca dokumentom to komentuje tak, že rozhodnutie CHKO Šumava vyvoláva emócie. Niektorí vedci s ním súhlasia, iní požadujú úplné zastavenie boja s podkôrnym hmyzom v rezervácii. Rovnako ako Hnutie Duha. Naopak, skupina miestnych obyvateľov a lesníkov demonštrovala za uvoľnenie mantinelov pre boj s lykožrútom. „Bojíme sa o les, bojíme sa o strom podobne, ako sa lekár obáva o pacienta, ktorý má sneť v nohe. My mu chceme motorovou pílou odrezať tú nohu, aby sme ho zachránili. Lesníci na Boubíne nemajú všetky možnosti bojovať proti lykožrútovi,“ hovorí na demonštrácii do megafónu Martin Klewar, lesník z Hnutia Život a na kameru hovorí: „Je to škodca pre strom, či už to človek tak hodnotí, alebo nie. Jednoducho strom kvôli lykožrútovi trpí. Takže ak Správa CHKO Šumava obmedzuje spôsoby boja proti lykožrútovi, tak mu dovoľuje agresívnejší atak.“

Skupina desiatich vedcov spísala výzvu na ministerstvo pôdohospodárstva a životného prostredia, aby sa prestalo proti šíreniu chrobáka v rezervácii akokoľvek zasahovať. Prof. Miroslav Svoboda z Českej zemědělskej univerzity v Prahe: „Som toho názoru, že nie je dobrá cesta bojovať proti lykožrútovi v NPR. Prosto NPR je v Českej republike najvyšší stupeň ochrany prírody. Sú to jediné miesta mimo národné parky, určené pre prírodu a jej biodiverzitu. A nemali by v nich prebiehať deštruktívne zásahy, ktoré ničia to, kvôli čomu to chránime. Pokiaľ sa majú tie zásahy robiť, majú sa robiť v okolí rezervácie.“

Podľa týchto vedcov je kalamita na Boubíne už tak rozbehnutá, že zasahovanie rezerváciu zničí a okolité lesy neochráni. Varujú napríklad skúsenosťami z nezvládnutej kalamity na Vysočine. Doc. Tomáš Vrška z Mendelovej univerzity v Brne na to reaguje slovami: „To porovnanie je mylné, pretože tam sú iné prírodné podmienky. Celá juhovýchodná polovica Českomoravskej vrchoviny je dnes ovplyvnená tlačím sa teplým vzduchom z južnej Moravy. Boubínska hornatina, kde je prales, to sa všetko odohráva od 900 metrov vyššie, takže o porovnateľnosti podmienok tu nemôže byť reč. Nedovolil by som si ale tvrdiť, že tam tá kalamita byť nemôže. Samozrejme môže, ale v tejto chvíli tam nie je, stačí vyjsť na rozhľadňu na Boubíne a rozhliadnuť sa po okolí.“ P. Jirkovský z Lesov ČR dodáva, že lesníci sa snažili v tejto chvíli urobiť maximum preto, aby k šíreniu lykožrúta z rezervácie do okolitých lesov nedošlo: „Tvrdenie, že už je to v tejto chvíli zbytočné a existuje toľko ohnísk, ktoré to nebezpečie tvoria, si myslím, že je iba čistá špekulácia.“

Okamžité zastavenie akýchkoľvek zásahov požaduje aj Hnutie Duha. Jaromír Bláha: „V prípade, že sa skutočne prestane zasahovať v celej rezervácii, tak sa stane veľmi rýchlo pralesom, čiže divočinou. A v okolí, v ktorých budú v lesoch zasahovať, vzniknú holiny. To tak je. Ak teda budeme hovoriť o tom, kde tie holiny vzniknú, tak je asi lepšie, ak vzniknú mimo národnú prírodnú rezerváciu.“

Tomáš Vrška: „Potrebujeme si uvedomiť, že ak pracujeme s lykožrútom v rovnorodých smrečinách, tak je to o tom, s akým množstvom pracujeme. Ak sa to raz s lykožúrom rozbehne, tak už je to zlé. Teraz je to presne o tom momente, či to pustíme, alebo nie. V NPR to môžeme pustiť, ale otázka je, či tým viac nestratíme mimo.“

V hre sú podľa komentára týchto vyjadrení v dokumente lesy v rezervácii a jej okolí. Vysoké smrečiny a v nich unikátne ostrovčeky starých zmiešaných lesov. To všetko by mohlo byť pri veľkej podkôrnikovej kalamite ohrozené. A práve vzniku veľkej kalamity sa lesníci snažia zabrániť. „Ako lesníci sa snažíme nájsť tenkú rovnováhu, uchovať prales, ale zároveň zabrániť jeho hrozbe pre okolie. Stále si myslím, že pre niekoho možno neprijateľnými, ale pre mňa jemnými zásahmi dokážeme túto zelenú časť Šumavy uchovať. Šumava môže byť naďalej zelenými pľúcami,“ dodáva štátny lesník Petr Jirkovský.

Boubín sa teda nachádza podľa tvorcov filmu na rázcestí. Zatiaľ sa volí stredná cesta a azda sa darí držať lykožrúta na uzde. Želajú si, aby bol Boubín aj naďalej miestom, kde dokážu lesníci a ochranári nájsť spoločnú reč a spôsoby, ako chrániť prírodu aj rastúci les. Aby sa podobné stredné cesty darilo nachádzať aj v ďalších chránených územiach na Šumave i mimo nej. Spojenie tvorivej sily prírody a človeka. S láskou a pokorou.

Jozef Marko