Téma v letnom dvojčísle časopisu LES & Letokruhy: Neriešenie predácie v snahe zachrániť populáciu hlucháňa je vedeckým nezmyslom

Na portáli Lesmedium.sk dnes publikujeme ako upútavku úryvok rozhovoru s Ing. Jozefom BUČKOM, PhD., riaditeľom Ústavu lesných zdrojov a informatiky Národného lesníckeho centra Zvolen a Ing. Tiborom PATAKYM, CSc. z Katedry aplikovanej zoólogie a manažmentu zveri Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene, s ktorými sme počas stretnutia v lesoch Spišského biskupstva, obhospodarovaných spoločnosťou PRO POPULO Poprad, hovorili o ich poznatkoch a návrhoch režimu hospodárenia v zistených lokalitách výskytu hlucháňa hôrneho.

Aký vplyv na populáciu hlucháňa má zvýšený počet medveďov, ktoré rozhrabávajú mraveniská?

T. Pataky: „Hlavnou potravou hlucháňov nie sú mravce a ich kukly. Bol som vo Švédsku a Rumunsku. Je tam viac medveďov ako pred tridsiatimi rokmi a majú tam aj silnejšiu populáciu hlucháňov v porovnaní s našou. Pravdou tiež je, že vo Švédsku sa loví ročne v posledných rokoch 300 medveďov. Problém spočíva v tom, že tlak predátorov u nás na populáciu hlucháňa je tak veľký, že k nemu svojou časťou prispieva aj medveď v takom počte, v akom u nás žije, pretože medveď má výborný čuch, nemá problém objaviť hluchánie hniezdo a zdecimovať znášku v ňom. Problém predácie je ale komplexný a nemožno z neho vytrhávať len medveďa.

Hlucháň potrebuje tak ako každý živočíšny druh k životu dostatok optimálnej potravy, po druhé vhodný životný priestor - biotop (v prípade všetkých kurovitých podmienený pocitom bezpečia) a do tretice únosný tlak predátorov (v našom prípade pri kritickej početnosti druhu je táto podmienka ešte významnejšia). Ak niekto vypichne z tohto komplexu len jeden problém – prostredie ponechané na bezzásah a ostatné dva problémy, teda dostatok potravy a zníženie predačného tlaku neberie do úvahy a nerieši ho, tak nedosiahneme požadovaný efekt, teda záchranu populácie hlucháňa a zlepšenie jeho životných podmienok.

A ešte je tu problém klimatickej zmeny. Hlucháň je tajgový druh, ktorému vyhovuje chladnejšia klíma. S príchodom klimatickej zmeny ustupujú aj smrekové lesy,  čím sa automaticky znižuje aj výmera jeho životného priestoru. To následne prispieva k k znižovaniu početnosť druhu. Isteže, sliepka hlucháňa dokáže vychovať mláďatá aj v nadmorskej výške 900 m n.m., ale tam sa už nachádza viac diviakov ako vo vyšších nadmorských výškach. Predácia skrátka s klesajúcou nadmorskou výškou stúpa. Prírastok je tým pádom nižší a znižuje sa populácia hlucháňa. Neriešenie predácie v snahe zachrániť populáciu hlucháňa je preto vedeckým nezmyslom.“

Vráťme sa k lesníckemu manažovaniu optimálneho biotopu hlucháňa. Ako by mal takýto biotop vyzerať?

J. Bučko: „V spolupráci s cirkevními lesníkmi sa v týchto lokalitách snažíme už štvrtý rok nastaviť lesnícky manažment tak, aby sa postupne podarilo zlepšovať životné podmienky hlucháňa, resp. dosiahnuť, aby nedošlo k ich zhoršovaniu. To znamená vychádzať v ústrety hlucháňovi v maximálnej možnej miere – úpravou lesníckych postupov od výsadby porastov až po ich obnovu. Veľký význam vidíme vo výchove mladých porastov, ktoré tu budú v najbližších decéniách dominovať. Opatrenia pre hlucháňa sa nemusia riešiť úplne všade, ale v niektorých lokalitách s predispozíciou pre jeho výskyt, môžu byť pre jeho prežívanie veľmi prospešné.

Čo najväčšiu pozornosť by sme teda mali venovať zachovaniu tých lokalít, kde ešte hlucháne ostali a zasahovať do nich minimálne, keďže tvoria jadrovú oblasť prežívajúcich populácií. Snažme sa ich čo najdlhšie udržať a čo najviac predlžovať ich obnovnú dobu. Pritom nemusíme hovoriť o bezzásahu, ale skôr o čo najcitlivejšom hospodárení v týchto porastoch. Podporujme aj prirodzené zmladenie v staršom lese, ktorý bude možno tiež o 50 rokov čeliť rozpadu, lebo ak si nové generácie stromov nebudeme zakladať priebežne, nebudeme mať následne v tomto poraste pre hlucháňa nič pripravené. Minimálne v okrajových častiach súčasných jadrových lokalít výskytu pestujme už teraz nový vhodný les, ktorý bude rezervou pre prípad, že starý les zasiahne opäť nejaká kalamita. Potom možno nebudeme mať na jeho mieste zrazu holý kopec, ale mozaiku rozpadajúceho sa porastu a mladého lesa, v ktorej hlucháň určite ľahšie prežije.

Prežívanie hlucháňa vo viacerých starších porastoch nám dáva čas na to, aby sme mu mohli v čo najkratšej dobe vypestovať ďalší vhodný biotop. Znamená to rozvoľňovanie mladín a udržiavanie hlbokého zavetvenia u čo najväčšieho počtu nových jedincov. Aspoň mozaikovite potrebujeme dosiahnuť nižšie zakmenenie a vhodné je aj rozčleneniť porasty nepravidelnými linkami, ktoré umožnia hlucháňom ľahšie lietanie. V 20 až 50 ročných porastoch na vybraných lokalitách, ktoré sú husté a chýba v nich podrast, najmä teda pre hlucháňa dôležitej čučoriedky, vieme dosiahnuť zlepšenie stavu realizáciou silnejšieho výchovného zásahu, ktorým znížime zakmenenie na úroveň 0,7. Dostane sa do nich svetlo, pribudne čučoriedka a hlucháň ich bude aj napriek ich mladému veku vedieť využívať. Takže v blízkosti starého porastu, v ktorom prežíva, sa aktívnym prístupom vytvoria napríklad dva hektáre nového biotopu, v ktorom má dostatok potravy, bezpečný úkryt a môže tam lietať. Hlucháň totiž potrebuje les, v ktorom sa dokáže pohybovať. Aj preto prirodzene osídľuje najmä staršie, preriedené porasty.“

Jozef Marko