Názor: Rúbať, či nerúbať?

Už sugestívny názov debaty „Rúbať, či nerúbať?“ dával tušiť, že jej organizátori asi nebudú schopní prekročiť svoje ideologické nastavenie, pretože problém zonácie, postavený iba na riešení takto postavenej otázky, je veľmi zjednodušujúci a klamný. Väčšine racionálne rozmýšľajúcich lesníkov a ekológov totiž dnes už začína byť jasné, že stav našich národných parkov, Národný park Muránska planina nevynímajúc, nie je dobrý a nespasí ich iba to, či sa v nich bude, alebo nebude lesnícky hospodáriť (čo nie je iba rúbanie!). Väčšine z nich je už jasné, že prírodné procesy v národných parkoch treba rešpektovať a rozumne podporovať pričom ale tzv.  bezzásahovosť nemôže byť jediná, ale iba jedna z viacerých metód na zlepšenie ich stavu.

Priebeh debaty mi, ako jej priamemu účastníkovi, potvrdil tieto obavy. Lesníci (Ján Mičovský, Igor Viszlai) sa  vo svojich vystúpeniach držali osvedčených lesníckych postupov a  predstavili návrhy na postupné zlepšenie drevinovej skladby muránskych lesov, opatrenia na postupné prebudovávanie lesných porastov na  prírodné a prírode blízke, zvažovali výhody a riziká vyhlásenia oblasti na prírodný park, prinášajúci väčšie možnosti pre turistiku a ekonomické aktivity miestneho obyvateľstva. Minister Mičovský sa dotkol aj veľmi citlivej témy zlúčenia rezortov životného prostredia a pôdohospodárstva, ktoré označil v tomto volebnom období za nereálne. Potvrdil, že bez dohody s miestnym obyvateľstvom, vlastníkmi lesov a samosprávou nie je možné záležitosť zonácie národného parku úspešne vyriešiť.

Minister Budaj v úvode priznal, že pri vyhlasovaní zonácie boli zo strany orgánov ochrany prírody urobené závažné chyby tým, že bol zmenený už dohodnutý rozsah bezzásahových území národného parku a boli ignorované dopady návrhu na sociálne a ekonomické záujmy obyvateľov tohto regiónu. Celé to však označil za chybu predchádzajúceho vedenia ministerstva a prisľúbil celkové prehodnotenie tohto procesu. Jeho vízia budúcnosti tohto regiónu však v súvislosti s Národným parkom Muránska planina bola frázovitá, plná floskulí a sľubov. Prítomným účastníkmi bola prijatá s veľkými rozpakmi, pretože nenaplnené vízie v tomto duchu poznajú už viac ako desaťročie z podobných diskusií v iných národných parkoch Slovenska (TANAP, NAPANT, Karpatské bukové pralesy...).

Vystúpenie ministra Budaja v diskusii vyústilo do otvoreného konfliktu s prítomným publikom, keď ľudia hlasno protestovali proti nekompetentným a nekorektným výpadom pána ministra, ktorý obvinil vlastníkov lesov, že nechcú zonáciu Národného parku Muránska planina iba preto, že chcú aj naďalej(?) v ňom iba rúbať drevo. Ján Budaj tým iba potvrdil, ako málo problematike  lesov a problémom obyvateľov vidieka rozumie, keď ľudí, ktorí iba protestujú proti praktikám, ktoré im ubližujú a ktoré aj on ostro kritizuje, označil za tých, ktorí ničia prírodu. Spochybnil tým dôveryhodnosť svojich tvrdení o nových prístupoch jeho ministerstva k nášmu vidieku.

Celá debata však, aj napriek týmto kontroverziám mala svoj význam a treba pritom zdôrazniť, že to, čo pred časom napísal v Denníku N moderátor tejto debaty Martin M. Šimečka o marginalizácii postavenia a významu obyvateľov nášho vidieka, ktorých mestské politické elity obrali o ich dôstojnosť, vyplývajúcu z uznania ich významu, sa aj v tomto prípade ukázalo až desivo skutočné.

Nie je načase uznať, že vidiek, jeho obyvatelia a ich názory sú skutočne pre ochranu prírody dôležité?

Juraj Vanko

(autor je predseda Rady Združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska)