Názor: Aktívne obhospodarovanie lesov a ochrana biodiverzity

V dnešných časoch rôznorodá vlastnícka štruktúra spôsobila rôznorodé využívanie pôdy, čo vedie k výskytu rôznych typov lesov vedľa seba. Keď chceme hovoriť o ochrane biodiverzity, tak je potrebné ťažiť z citlivého plánovania ochrany, prispôsobeného miestnym a regionálnym podmienkam. Efektívne stratégie musia zahrňovať plánovanie využívania pôdy, založené na údajoch viacerých zainteresovaných strán v danej krajine. Takýto prístup umožní ochranu a obnovu koridorov pre voľne žijúce živočíchy, čím sa bude zvyšovať celková biodiverzita.

Pri zohľadnení klimatických zmien a ekologického hľadiska sa záujem sústredil na odolné mnohodruhové a nerovnomerné lesy, kde doplnkové funkčné vlastnosti podporujú synergiu medzi ochranou biodiverzity a produkciou dreva. Pre jednodruhové porasty sú alternatívou súvrstvia viacerých ekonomicky relevantných druhov drevín.

V prípade zásahov ide o riadenie harmonogramom špecifickým pre jednotlivé druhy. Prístupom zodpovedajúci potrebám je zoskupovanie druhov stromov a vekových tried do skupín, čo zohľadňuje predpokladané lesné operácie. V prípade aktívneho obhospodarovania môže dôjsť k podpore zakladania viacdruhových lesov, čím sa zvýši odolnosť a zjednodušia ošetrovateľské zásahy. Na svetlo náročný dub a buk odolný voči tieňu sú hlavnými drevinami lesov mierneho pásma, ktoré tvoria zmiešané porasty.

Buk však systematicky prevyšuje dub. Otvory v baldachýne nestačia na to, aby podporili prirodzenú regeneráciu duba a konkurenčný buk a hrab je potrebné aktívne odstrániť. Prebiehajúce klimatické zmeny a obhospodarovanie lesov znižujú podiel vhodných drevín. Spektrum dostupných druhov stromov môžu ďalej obmedziť endemickí škodcovia. Nevyriešeným problémom sú škody spôsobené zverou. Raticová zver selektívne obhrýza vzácne druhy drevín a tiež prispieva k zmenšovaniu spektra možností na zachovanie a zvýšenie diverzity v lesoch.

V prípade obhospodarovanie porastu smreka obyčajného napr. za 150 rokov, dochádza k nasýteniu akumulácie nadzemnej biomasy po cca 130 rokoch.  Nárast objemu stromu vrcholí na začiatku života porastu a blíži sa k nule vo veku 140 rokov. Optimálne využitie zdrojov definuje ideálny vek ťažby, keď sa aktuálny prírastok rovná ročnému prírastku. Ročný prírastok klesá skôr, ale priemerný ročný prírastok klesá pomaly. V dôsledku toho majú správcovia lesov určitú flexibilitu: bez podstatných prírastkových strát sa môže obdobie rotácie predĺžiť.

Z hľadiska biodiverzity a ochrany ohrozených druhov nie sú ekonomické riziká v dôsledku vonkajších faktorov prostredia vo vysokom veku porastov presvedčivými argumentmi. Strednou cestou tu môže byť dosiahnutie koncepcie súvislého porastu s nerovnomerným vekom. Pre dlhšie obdobie striedania sa vyžadujú pravidelné ťažby, aby zostali v medziach maximálnej hustoty porastov závislých od veľkosti stromov. Opakovaným znižovaním hustoty porastu dochádza ku stimulovaniu zväčšenia priemeru v zostávajúcom poraste. Bez extrakcie stromov sa úmrtnosť zvyšuje. Predĺženie doby rotácie znamená zvýšené riziko škôd devastujúcich porast.

Charakteristickým znakom starých lesov je množstvo odumretej organickej hmoty. Drevené zvyšky, ako sú rozkladajúce sa polená, poskytujú jedinečné biotopy pre rôzne druhy a závisí na nich približne 25 % lesných druhov. Mŕtve drevo je nevyhnutné pre hmyz, ktorého život je viazaný na mŕtve drevo a huby obývajúce drevo. Pomaly sa rozkladajúce hrubé drevné zvyšky sú zdrojom živín. Keď sa pozrieme na mŕtve drevo z ekologického hľadiska, tak neexistuje žiadny presvedčivý argument na ponechanie vyrúbaných kmeňov na mieste. Vyžaduje si to individuálne rozhodnutie o prospešnosti hnijúceho dreva.

Z pohľadu podpory biodiverzity by mŕtve drevo malo byť nepretržite dostupné v priestore a čase a malo by pochádzať z rôznych druhov stromov, štádií rozpadu a tried priemeru. Rozmanitosť ale neposkytujú len vrcholce stromov, pne a iné zvyšky. Obohacovanie lesov o mŕtve drevo hospodárením je zložité. Čerstvé kmene smreka sú notoricky známymi miestami rozmnožovania podkôrneho ktoré môžu viesť ku katastrofálnemu hromadnému množeniu. Rutinne má odstraňovanie ležiacich kmeňov vysokú prioritu. Odkôrňovanie alebo škrabanie kôry však drasticky znižuje populácie podkôrneho hmyzu, pričom tento druh je prospešnejší pre iný hmyz, ktorého život je viazaný na mŕtve drevo.

Kríza biodiverzity v Európe je spôsobená využívaním pôdy, zmenou klímy a znečistením životného prostredia. Ochrana biodiverzity v jednom regióne môže zvýšiť tlak na prírodné zdroje v iných a môže mať negatívne účinky. Obhospodarovanie lesov a ochrana biodiverzity tvoria spoločný základ. Synergie existujú v dôsledku nárastu počtu obhospodarovaných druhov drevín, zakladania lesov s nerovnomerným vekom a maloobjemových ťažobných operácií v rozsahu, v akom sú bežnou praxou a sú v súlade so zákonmi o lesoch. Príslušné činnosti sa v súčasnosti realizujú v kontexte adaptácie na zmenu klímy. Lesníci majú určitý priestor na predĺženie obdobia striedania a svoju preferenciu zvyčajne zakladajú na trhových príležitostiach a očakávanom riziku narušenia.

Rôznorodosť na úrovni krajiny je bežná, keď vlastníci lesov súčasne a vedľa seba využívajú značne odlišné koncepcie hospodárenia. Prebierkové zásahy a selektívne výruby napodobňujú drobné poruchy a rozčleňujú biotopy v lesoch. Neexistuje jediný koncept, ktorý by vyhovoval všetkým situáciám. Synergie a kompromisy medzi obhospodarovaním lesov a ochranou biodiverzity si zaslúžia analýzu od prípadu k prípadu a vyžadujú prijatie kompromisov, založených na znalostiach.

Ing. Ján Krnáč