Na čo sa pri reforme národných parkov zabúda: Nesúlad s kritériami IUCN, monokultúry a hospodárske lesy

Veľká diskusia sa pred časom strhla okolo „chorého prvku v národných parkoch“ (obhospodarovanie lesov mimo patronátu štátnej ochrany prírody) a v časti verejnosti panuje rozhorčenie nad tým, že „ako je možné, že ťažia lesy v národnom parku?“ Až sa zdá, že národné parky sú najťaživejším problémom štátnej ochrany prírody. Nie sú, tvrdí v úvode článku Peter Kučera.

Naopak, iba ojedinelé hlasy nesmelo pripomínajú, že veľké plochy, respektíve prevažná časť území slovenských národných parkov jednoducho nenapĺňa ostanovenie zákona o ochrane prírody a krajiny (§ 19), podľa ktorého má ísť v národnom parku o rozsiahle územie „... prevažne s ekosystémami podstatne nezmenenými ľudskou činnosťou alebo v jedinečnej a prirodzenej krajinnej štruktúre, tvoriace najvýznamnejšie prírodné dedičstvo.“ Veľmi slabo verejne diskutovaným zákonným predpisom je tiež definovaný cieľ „zachovanie alebo postupná obnova prirodzených ekosystémov vrátane zabezpečenia nerušeného priebehu prírodných procesov najmenej na troch štvrtinách územia národného parku.“ (tiež § 19)

I keď možno súhlasiť s dôvodmi prevodu prírodoochranne významných území pod spôrávu štátnej ochrany prírody, či potrebou vyhlásenia bezzásahových území v odôvodnených prípadoch, beztak základným dôvodom nesúladu našich národných parkov s kritériami IUCN (Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov), kladenými na kategóriu národný park, nie je forma vlastníctva, ale skutkový stav biotopov. Správnejšia verzia otázky, rezonujúcej v spoločnosti, by skôr mala znieť: „Ako je možné, že ako súčasť národných parkov boli vyhlásené územia monokultúr a rôznych hospodárskych lesov?“, uvádza sa v článku, uverejnenom v Denníku N, ktorý sprístupňujeme v celom rozsahu čitateľom v prílohe k článku na portáli Lesmedium.sk.