Systémové zlyhanie v narábaní s prírodným bohatstvom: Slovensko ročne prichádza o približne 250 miliónov kubických metrov dažďovej vody

„Projekt Waterholistic, ktorý stojí na viac než tridsiatich rokoch výskumu a praxe Michala Kravčíka, nepredstavuje len vedeckú víziu, ale konkrétny plán obnovy krajiny skrz prirodzený kolobeh vody. Nejde o zložitý systém vyžadujúci miliardové investície, práve naopak.

Waterholistic stavia na jednoduchých, no účinných riešeniach, ktoré môžu meniť lokálne prostredia tak, aby voda zostávala tam, kde padne, čiže priamo v krajine, v pôde, pri koreňoch vegetácie. Tento prístup je v príkrom kontraste k tradičnému vodohospodárskemu mysleniu, ktoré sa dlhé desaťročia opieralo o princíp odvádzania dažďovej vody preč: regulované korytá, kanalizácie, odvodňovanie poľnohospodárskej pôdy,“ píše v článku na portáli SITA Klíma autorka Dominika Knoteková.

Podľa Kravčíka je táto paradigma chybná a vedie k zániku tzv. malých vodných cyklov, ktoré sú kľúčové pre klimatickú stabilitu, biodiverzitu aj poľnohospodársku produkciu. Waterholistic nie je len ekologický, ale aj ekonomicky výhodný a nevyžaduje komplexné technológie, ale skôr zmenu myslenia.

Najväčšou prekážkou však nie je nedostatok financií či technických možností. Kravčík otvorene hovorí o mentálnej bariére: spoločnosť je rozdelená na sektory – jedni riešia len povodne, iní sucho, ďalší CO₂. „Chýba prepojené uvažovanie,“ vysvetľuje. Práve preto mnohé jeho návrhy – hoci odborne podložené a medzinárodne prezentované – zostávajú na okraji oficiálnych politík. „Niektorí sa zľakli, že je to až príliš jednoduché a lacné riešenie. A to je problém pre tých, čo v kríze vidia biznis,“ dodáva s ironickým nadhľadom.

Slovensko ročne prichádza o približne 250 miliónov kubických metrov dažďovej vody, čo je alarmujúce číslo, ktoré nie je len štatistikou, ale prejavom systémového zlyhania v narábaní s prírodným bohatstvom.

Podľa prepočtov hydrológa Michala Kravčíka a jeho tímu ide o vodu, ktorá v minulosti prirodzene vsakovala do pôdy, dopĺňala zásoby podzemných vôd, ochladzovala krajinu a živila poľnohospodárstvo. Dnes je tento životodarný cyklus narušený: voda z krajiny odteká príliš rýchlo, cez spevnené plochy miest, odvodnené polia či regulované toky, až kým neskončí v mori.

„Namiesto toho, aby dažďová voda zostávala tam, kde padne, ju infraštruktúra doslova vyháňa z krajiny. Urbanizácia bez prvkov zelenej infraštruktúry, masové odvodňovanie poľnohospodárskych plôch a zabetónované korytá potokov spôsobili rozbitie malých vodných cyklov, ktoré sú kľúčové pre vyvážené podnebie a ekologickú rovnováhu.

Dôsledky sú čoraz viditeľnejšie: prehrievanie nížin, kde chýba vlhkosť a tieň vegetácie, pokles zrážok v poľnohospodársky dôležitých oblastiach a zároveň extrémna koncentrácia zrážok v iných regiónoch, často v podobe ničivých prívalových dažďov. Voda, ktorá kedysi prinášala život, sa dnes mení na riziko, a to len preto, že sme jej prestali rozumieť a prispôsobiť sa jej prirodzenému správaniu,“ uvádza portál SITA Klíma.

Link na celý článok: Vodu posielame do mora, hoci je kľúčom k riešeniu klimatickej krízy - ROZHOVOR - SITA Klíma