Kto je na pokraji vyhynutia a ktorá korisť je preferovaná predátormi: Aká biodiverzita má prioritu?

Divoká zver má veľkú podporu a empatiu ekológov a občanov všeobecne, často úmerne tomu, ako ďaleko od nich žijú. Existuje dôkaz, že postoje k divokým predátorom sa zdali byť menej priaznivé, čím dlhšie ľudia s nimi existovali. Nie je žiadnym prekvapením, že mestská populácia má len veľmi obmedzenú predstavu o tom, čo to vlastne znamená spolužitie s predátormi, najmä pre tých, ktorých živobytie závisí od zvierat, ktoré ich živia. Hovoríme o medveďoch zasahujúcich po turistických trasách a vlkoch, ktorí lovia stáda hospodárskych zvierat.

Pastieri v Európe sú čoraz viac vystavení útokom vlka. Postupom času vyvinuli a prispôsobili techniky, nástroje a stratégie tak, aby zohrávali aktívnu úlohu pri ich zmierňovaní; medzi ktoré patrí inštalácia plotov, odstrašujúcich pascí, pastierskych psov a elektrifikovaných nočných kotercov. Dôsledky týchto opatrení na životné prostredie sú často nákladné. „Militarizované pevnosti“ v horách a turisti vystrašení veľkými strážnymi psami. Zdá sa, že tieto odradzujúce opatrenia sú na európskych pasienkoch a v horských oblastiach stále menej účinné.

Čiastočne to súvisí so skutočnosťou, že konzistentnosť predátorov sa zvyšuje a predátori sami prešli tiež zmenami. Divoká zver, ktorá bola kedysi vzácna a na pokraji vyhynutia, dnes vo veľkom počte obýva horské pásma. Vyvinuli sa nové „hybridné druhy“, ako napríklad druhy vyplývajúce z kríženia vlkov s túlavými psami (často pochádzajúci z miest a obcí). Premenlivé podmienky priniesli aj novú etológiu a vzorce správania. To znamená, že predpovedné a preventívne modely sú neúčinné, pretože predátori môžu stratiť strach z ľudí. Keď sa tieto emócie a návyky získavajú a socializujú v pôvodnej skupine alebo stáde, ich strata strachu ešte viac komplikuje vzťahy s ľuďmi a ochranu stád a stád.

Celé rozhranie medzi ľuďmi a voľne žijúcimi zvieratami je podľa definície neistou oblasťou. Údaje o prítomnosti a konzistencii predátorov sú citlivé a sporné, pretože údaje môžu naznačovať veľmi odlišné príbehy. Nie je jednoduché definovať rozdiel medzi ohrozenými a  invazívnymi alebo hranicu medzi bránením a útokom. Údaje a sprievodné príbehy môžu skrývať veľmi odlišné a rôzne oprávnené záujmy, od turistických agentúr, ktoré do svojich balíkov zahrňujú voľne žijúce zvieratá, až po environmentálne organizácie a technické agentúry, ktoré sa na ochranu zvierat spoliehajú na verejné financovanie - pričom niektorým v skutočnosti už nehrozí vyhynutie.

Skutočne, v niektorých oblastiach (už aj na Slovensku) sú to pastieri, ktorí sú na pokraji vyhynutia.

Sporné je aj množstvo škôd, ktoré diví predátori spôsobujú na pastierskych stádach. Vezmite vlkov: v niektorých oblastiach dostanú pastieri kompenzáciu iba vtedy, ak im zviera zabije vlk, a preto sú povolaní veterinári, aby sa pozreli na stopy po uhryznutí. Ale čo uhryznutie túlavými psami a inými predátormi? Výskumy v niektorých oblastiach naznačujú, že veľkú časť agresívnych predátorov môžu tvoriť kríženci. To vyvoláva množstvo otázok. Prečo by tí, ktorí žijú v odľahlých a vnútorných oblastiach, získavajúc živobytie zo zdrojov, ktoré iní považujú za okrajové, mali platiť náklady na škody spôsobené týmito divokými a túlavými zvieratami, ktoré predstavujú prínos pre celé spoločenstvo? A čo spôsoby, akými sa škoda zhmotňuje a vyčísľuje?

Podľa nedávnej štúdie, ktorú vypracoval Európsky parlament, sú ovce v Európe v zásade preferovanou korisťou. No nejde tu len o uhryznutia poškodzujúce stáda. Vo väčšine prípadov za odmenu (často zdĺhavými a komplikovanými postupmi) sa počítajú iba zvieratá, ktoré uhynú na priame uhryznutie chránenými predátormi.

Ale čo ďalšie straty zahŕňajúce zvieratá, ktoré utiekli, zmizli pri úteku, tie, ktoré boli zabité pri pádoch v skalnatých oblastiach, straty pri potratoch alebo tam, kde zvieratá prestanú produkovať mlieko v dôsledku traumy a šoku z útokov. Žiadna kompenzácia však nemôže vyvážiť emocionálne aspekty, puto medzi chovateľmi a ich zvieratami, nehovoriac o výsledkoch rokov a generácií genetického výberu, znalostiach pastierov a ich pripútanosti k územiu.

Nie je výnimočné, keď útok dravca ohrozuje produktivitu stáda na celý rok, najmä, ak sa útok stane počas gravidity a letného dojenia. To zase ohrozuje živobytie pastierov. Zaujímavé je z tohto pohľadu vyjadrenie španielskeho farmára, pána Codesala, ktorý opisuje útok vlka týmito slovami: „Je to ako v nočnom klube, keď je oheň. Vyskytla sa tlačenica a ľudia boli pošliapaní a zranení. Toto je to isté."

Kto by mal kompenzovať škody spôsobené týmto komunitám a chrániť ich živobytie? Kto je zodpovedný za účtovanie škôd, ktoré dravci spôsobujú miestnym stádam? V celej Európe sa pravidlá odmeňovania líšia od miesta k miestu. Okrem technických otázok o spôsobe hodnotenia a vyčíslenia týchto škôd a nákladov sa naliehavejšia otázka týka toho, kto by mal niesť ich bremeno. Pastieri sa pritom len zriedka zúčastňujú na rozhodnutiach o ich živobytí.

Od globálnych dohovorov, cez predpisy EÚ až po národnú implementáciu a miestne postupy, je rozhodovanie pomerne striktne procesom zhora nadol. Napriek tomu, že pravidlá je možné interpretovať na miestnej úrovni, o zákonoch a predpisoch, ktorými sa riadia, sa bežne rozhodovalo a rozhoduje inde, na vyššej úrovni (platí to aj pre Slovensko). Európske a vnútroštátne zákony obmedzujú činnosť pastierov a obmedzujú ich priestor na efektívne manévrovanie pri riešení neistôt a výziev, spojených s životom vedľa prírodných parkov, zverníc a oblastí obnovy.

Z toho vyplývajú dva súvisiace problémy, týkajúce sa účasti a zastúpenia. Po prvé, pri rozhodovaní o týchto oblastiach by sa mali brať do úvahy okrem názorov biológov z oblasti ochrany prírody a ďalších externých expertov aj názory miestnych komunít, ktoré tam žijú. Ochrana medveďov alebo vlkov v Európe bude fungovať najlepšie vtedy, keď sa rozhoduje zdola, a nie vtedy, keď vlády miestnym obyvateľom ukladajú usmernenia.

Ak je miestna populácia informovaná v reálnom čase, považuje sa to za súčasť rozhodovania a podľa toho je zodpovedná. V opačnom prípade nastanú problémy. Dokonca aj v prípadoch, keď môžu byť rozhodnutia technicky správne, bez účasti alebo transparentnosti sa začne šíriť nesprávne vnímanie a falošné správy, čo polarizuje diskusiu medzi obeťami a vinníkmi, zvieratami a ľuďmi.

Druhým problémom je, že pastieri by si mali položiť otázku, kto zastupuje ich požiadavky a práva. Syndikáty a odbory veľkých poľnohospodárov tradične slúžia intenzívnejším systémom a majú malý záujem presunúť politickú pozornosť (napr. o financovaní spoločnej poľnohospodárskej politiky) na rozsiahlejšie systémy. Organizácie pastierov majú tendenciu konať iba na miestnej úrovni, často sporadicky, a majú problémy s vypočutím na vnútroštátnej úrovni. Na európsku úroveň je pre nich ešte ťažšie dosiahnuť.

Mestskí ekológovia majú vo všeobecnosti viac čo povedať o voľne žijúcich zvieratách než komunity, ktoré s nimi žijú vo dne v noci. Je to pravdepodobne spôsobené rozdielom medzi vidiekom a mestami a súvisiacimi kultúrnymi medzerami a mocenskými asymetriami, ktoré charakterizujú väčšinu spoločností v Európe. To však vytvára v teréne nespravodlivú realitu, pretože vidiecke komunity nakoniec platia za voľby a preferencie mestských obvodov.

A čo viac, všeobecný politický rámec sa ukázal byť veľmi nepružný, napriek rýchlej dynamike, meniacim sa rovnovážnym pomerom a meniacim sa návykom a postojom k prírode a v spoločnosti. Globálne zmluvy, ako napríklad Bernský dohovor z roku 1979, sú stále hlavným referenčným bodom pri ochrane voľne žijúcej flóry a fauny vrátane predátorov pred hrozbou vyhynutia.

Pre niektoré druhy sú však tieto hrozby evidentne zastarané, pretože vlci, medvede a rysy dnes prekvitajú vo veľkých oblastiach európskych hôr. Celkovo sa odvtedy veci dramaticky zmenili: v celej Európe boli veľké oblasti vidieka opustené, niektoré populácie voľne žijúcich živočíchov sa zvýšili (najmä diviaky, ktorými sa mäsožravce živia) a ako sme videli, počet dravcov tiež rástol a ich správanie sa zmenilo.

Vlci a ďalšie veľké mäsožravce, čoraz menej zastrašovaní ľuďmi, sa teraz dostali do údolí, dokonca sa dostali aj na periférie veľkých miest, ako sú Rím, Florencia a Berlín. V Európe sa čoskoro môžeme stretnúť s potrebou opatrení na ochranu mestských občanov pred týmito zvieratami, zatiaľ čo problémy pastierov a vidieckych výrobcov a obyvateľov ešte nie sú brané do úvahy.

Je iróniou osudu, že vzhľadom na svoju históriu so zmluvou z roku 1979 bolo Švajčiarsko prvou krajinou, ktorá ustúpila od svojho pôvodného postoja k ochrane predátorov. Nasledovalo ho o niekoľko rokov neskôr Francúzsko, v roku 1993, v reakcii na obavy z vlkov zasahujúcich z námorných Álp do susedných oblastí. Ostatné krajiny, vrátane Rakúska, Grécka a Slovinska, sa teraz rozhodujú povoliť viac odradzujúcich opatrení, vrátane trvalo udržateľného lovu v niektorých prípadoch.

Výsledkom je, že vo viacerých regiónoch predstavuje prítomnosť divokých predátorov závažnú hrozbu pre pastierov a pastierstvo. Ich rastúci počet a zmeny správania ohrozujú manažment celých miestnych ekosystémov, pretože pastieri opúšťajú oblasti viac vystavené útokom a sústreďujú sa do iných oblastí s plotmi a opevneniami. To znižuje celkovú pohyblivosť stád, pričom na niektorých miestach sú problémy s nadmerným spásaním a inde s nespásaním.

Otázka preto znie, jednoducho a jasne: o akej biodiverzite hovoríme a čo chceme účinne chrániť a zachovávať?

Sú to divoké lesy a voľne žijúce zvieratá alebo komplexné poľnohospodárske systémy, ktoré interagujú s prírodou a voľne žijúcimi zvieratami a existujú v nich? Vedecké indície sú zrejmé, že pastierske krajiny s mozaikou sú schopné zabezpečiť dôležité formy a vzorce biodiverzity v niektorých oblastiach účinnejšie, ako keď málo živočíšnych alebo rastlinných druhov dlhodobo monopolizuje ekosystém.

Širšou kritickou výzvou je pozrieť sa na procesy, ktorými sa o týchto problémoch rozhoduje. Kto by mal robiť také rozhodnutia v reakcii na napätie medzi nebezpečenstvom pre divokých predátorov a nimi vytvorenými? Kto by mal rozhodnúť, ktorá biodiverzita má mať prioritu? Čie perspektívy a rozhodnutia sa počítajú, keď hovoríme o ďalekých horských územiach? Sú to tí, ktorí sa tam pokúšajú vyžiť, alebo tí, ktorí ich môžu príležitostne navštíviť cez víkend, alebo ich vidieť v televíznom dokumente? Čie skutočnosti a možnosti sa počítajú?

Spracoval: Ing. Ján Krnáč

Titulok a redakčná úprava: Lesmedium.sk