Analýza: Vývoj erózie na Slovensku. Jej závažnosť spočíva najmä v tom, že postihuje mimoriadne veľké plochy a vedie až k úplnému odstráneniu pôdy

Druhým dôvodom je, že Slovensko je relatívne preľudnené. Má rovnakú hustotu obyvateľstva ako susedné Maďarsko a Poľsko, hoci tieto krajiny sú nížinaté a iba malú časť ich rozlohy zaberajú hornaté územia. Slovensko oproti ním má vyše 40 % rozlohy pokryté lesmi, ktoré sa rozkladajú prevažne na silne svahovitých územiach.

Nedostatočná rozloha poľnohospodárskej pôdy zvyšuje na jednej strane jej význam a cenu, na druhej vedie k silnému tlaku na pôdu, k jej častým záberom pre nepoľnohospodárske účely a k intenzívnej degradácii.

Rozvoj degradačných procesov je priamo úmerný s rozvojom osídľovania. Najstaršie zásahy do krajinného prostredia možno predpokladať v mladšom paleolite. Človek sa živil hromadným lovom stádovej zvery, bol využívaný oheň na jej nadháňanie. Tieto požiare mohli byť prvým vážnejším zásahom človeka do rastlinného krytu, ktorý už mal aj určitý, avšak nie veľký vplyv na pôdu.

S príchodom neolitu a šírením poľnohospodárstva došlo k jednému z najvýznamnejších  zásahov do prírodnej krajiny v celých dejinách ľudstva. Na Slovensku sa poľnohospodárstvo začalo šíriť koncom šiesteho tisícročia pred našim letopočtom. Boli odstránené veľké rozlohy lesov v nížinách a neskôr aj v kotlinách.

Odlesnenie malo za následok značné zmeny v režime pôdnej vlhkosti, pretože sa zmenila evapotranspirácia, intercepcia a kolobeh vody v krajine. To podporovalo kolísavosť a nepravidelnosť odtoku a umožnilo zvýšené pôsobenie zrážok na pôdu. Prvotné poľnohospodárstvo nespôsobovalo výraznejšiu eróziu pre primitívne obrábanie pôdy. Prvá erózna činnosť vyvolaná človekom na pôde vznikla až keď oráč primitívnym pluhom vyoral prvú brázdu.

Rozvoj osídlenia a poľnohospodárstva prebiehal v určitých obdobiach plynulo a po určitých etapách vývoja dochádzalo k náhlym zmenám, vedúcim k výraznejšiemu nárastu populácie v dobe bronzovej od roku 1900 pred Kristom. Väčší rozvoj erózie možno predpokladať v období na prelome letopočtu, kedy začala intenzívna ťažba dreva na Podunajskej nížine a jeho vývoz do Stredomoria, podporovaný Rimanmi.

Po zániku Rímskej ríše zrejme nastalo kratšie obdobie regenerácie prírodného prostredia, avšak nová intenzifikácia nastala po príchode Slovanov. Slovania už pravdepodobne poznali trojpoľný  systém hospodárenia, ktorý výrazne umožňoval zvýšiť výmeru obhospodarovanej pôdy. Začali vznikať trvalé osady, ktoré sa stali základom usadlého hospodárenia.

Intenzita erózie sa počas stredoveku oproti praveku značne zvýšila. Rozvíjala sa najmä na poľnohospodárskej pôde a v okolí osídlenia. Poľnohospodárska pôda sa len postupne rozširovala do svahovitých území. Spočiatku prevažovali pasienky a lúky podiel ornej pôdy postupne narastal. Rozvoj plošnej a ryhovej erózie  bol obmedzovaný malou rozlohou parciel.

Napriek tomu možno predpokladať, že už v stredoveku začali vznikať areály erodovaných pôd, ktoré sú v súčasnosti typickým krajinným fenoménom všetkých svahovitých poľnohospodárskych oblastí. Nasvedčuje tomu napríklad porovnanie priestorového rozlíšenia takýchto areálov na leteckých snímkach z 30-tych, 50-tych a 80-tych rokov minulého storočia.

Výmoľová erózia už nachádzala v stredoveku oproti plošnej a ryhovej priaznivejšie podmienky. Krajina bola členená množstvom líniových krajinných prvkov ako sú pásová zeleň, nespevnené cesty a chodníky, ktoré tvorili hustú sieť v celej poľnohospodárskej krajine a sústreďovala sa bližšie k sídlam obyvateľstva. Všetky tieto líniové prvky krajiny brzdili odtok a podporovali vsakovanie, ale len ak dážď nepresiahol kritický úhrn a intenzitu vsaku, potom podporoval sústreďovanie odtoku a vznik výmoľov. Na nespevnených cestách vznikali hlboké úvozy, čo ukazuje, že výmole nemajú prirodzené tvary reliéfu ani sklonové pomery, ale sú poznačené umelými líniovými prvkami hospodárskej krajiny.

Klimaticky najvhodnejšími obdobiami pre vznik výmoľov bola I. polovica  14. storočia, a tzv. malá doba ľadová - II. polovica 16. storočia až I. polovica 19 storočia. Väčšina výmoľov pravdepodobne pochádza z tohto obdobia, pretože v 14. storočí ešte mnohé podhorské a horské oblasti neboli husto osídlené. Väčšina sa stabilizovala, zarástla stromovou vegetáciou a v súčasnosti majú reliktný charakter. V niektorých oblastiach Myjavskej pahorkatine dosahuje hustota výmoľov vyše 10 km/km² a hĺbku 10 - 20 m.

Podobný vplyv mal aj rozvoj banskej a hutníckej činnosti v 14. - 18. storočí. Veľkou spotrebou dreva a dreveného uhlia sa vyznačovali najmä banské oblasti v stredoslovenskom banskom revíri, v Gemeri a na Spiši. Tieto zásahy do horských lesov mali za následok začiatok erózie v pohoriach. Zo 16. a 17. storočia sú známe historické správy o sporoch vo využívaní lesov medzi valachmi a banskými mestami, z čoho možno usúdiť, že lesov v Štiavnických a Kremnických vrchoch bol nedostatok a boli značne vydrancované. Okrem ťažby dreva mala negatívne následky pastva a to najmä vo vápencových oblastiach.

Banská činnosť mala okrem odlesnenia a erózie za následok vznik celkom nových degradačných procesov. V okolí baní a banských háld dochádzalo k rozptyľovaniu kontaminovaných banských vôd , čo viedlo k znečisťovaniu pôd ťažkými kovmi. Prejavilo sa to v bezprostrednom okolí háld, avšak na niektorých lokalitách sa znečistenie dostalo vyplavovaním do nív blízkych potokov. Príkladom je niva Štiavnického potoka.  

Degradácia v 18. až 20. storočí priniesla výraznú intenzifikáciu využívania pôdy. Po vojnách a epidémiách v 17. - 18. storočí nastal rozvoj hospodárstva aj nárast populácie. Slovensko sa na ďalšie dve storočia zmenilo z krajiny prisťahovalcov na typickú vysťahovaleckú krajinu a pokračovala aj vnútorná kopaničiarska kolonizácia. Roľnícke obyvateľstvo osídľovalo stále vyššie a odľahlejšie územia v pohoriach, zakladajú sa lazy a kopanice aj na miestach takmer úplne nevhodných pre poľnohospodárske využitie. Možno predpokladať, že v tomto období intenzita erózie na našom území vyvrcholila.

Najmä v horských a podhorských územiach dochádzalo ku katastrofálnym eróznym udalostiam, keď okrem výmoľovej erózie boli úplne zdevastované svahy, ktoré boli rozorané. V tom istom období dochádzalo aj ku zmenám podporujúcich eróziu. Veľký vplyv malo zavádzanie pestovania okopanín, najmä zemiakov, od 18. storočia kukurice, cukrovej repy a slnečnice v 20. storočí.

Tieto plodiny majú podstatne nižší pôdoochranný účinok ako obilniny a strukoviny, ktoré boli spolu s kapustou hlavnými plodinami. Na prelome 19. a 20. storočia začal trojpoľné poľnohospodárstvo vytláčať Norfolkský osevný postup. Zavádzalo sa pestovanie krmovín - lucerny a miešaniek namiesto úhora. Znamená to ďalšiu intenzifikáciu poľnohospodárstva.

Nové obdobie rozvoja eróznych procesov nastalo v 50-tych rokoch po kolektivizácii poľnohospodárstva. Kolektívne vlastníctvo, nové agrotechnické metódy, najmä mechanizácia a chemizácia, si vyžadovali veľkoplošné hospodárenie. V dôsledku toho nastalo sceľovanie parciel, pričom došlo k odstráneniu väčšiny líniových krajinných prvkov v poľnohospodárskej krajine. V počiatočnej fáze rozvoja družstiev dochádzalo v horských oblastiach aj k rozsiahlym terénnym úpravám, pri ktorých boli zrovnané mnohé terasové políčka, ktoré sa pozvoľne formovali po celé stáročia.

Sceľovanie parciel nebolo iba jednorazovým aktom v období kolektivizácie. Pokračovalo s vývojom ťažšej a výkonnejšej mechanizácie a zlučovaním družstiev až do roku 1980. Zväčšenie parciel umožňovalo rozvoj erózie tým, že zanikla väčšina líniových krajinných prvkov brániacich odtoku a predĺžila sa erózna účinná dĺžka svahu pozemku. Celkový povrchový odtok sa zvýšil pretože líniové prvky už nepôsobili ako prekážky odtoku a nepodporovali zasakovanie. To podmienilo výrazný rozvoj plošnej a najmä ryhovej erózie.

Rozvoj erózie aj ďalšie hospodárske odvetvia pôsobiace v krajine, najmä lesníctvo. V dôsledku mechanizácie ťažby vznikla v lesných oblastiach mimoriadne hustá sieť lesných ciest. Nespevnené cesty, rozrušované kolesami vozidiel sú vhodné pre vytváranie líniovej erózie. Mechanizácia, holorubná ťažba na veľkých plochách a obnažovanie strmých svahov vedie k zvýšeniu intenzity eróznych procesov.

Možno predpokladať, že erózia na lesných cestách odnáša množstvo lesnej pôdy, ktoré je porovnateľné s odnosom z poľnohospodárskej pôdy. Väčšina pôdneho materiálu erodovaného z poľnohospodárskej pôdy sa usadzuje v podsvahových polohách polí, pretože špecifický odtok z poľnohospodárskej pôdy v málo sklonitých územiach je malý a kinetická energia tečúcej vody nízka.

V lesných oblastiach, charakteristických dlhými a strmými svahmi, je veľká časť eróznych splachov odnášaná až do siete vodných tokov. Väčšina plavenín vo vodných tokoch v súčasnosti pochádza práve z lesnej pôdy, pretože brehová a dnová erózia je obmedzená reguláciou vodných tokov.

Rozvoju erózie napomáha aj stavebníctvo a rozširovanie infraštruktúry v krajine. Búrlivá výstavba rozľahlých sídlisk, celých mestských štvrtí a rozsiahlych priemyselných areálov, tisíce hektárov územia, boli v krátkej dobe premenené na staveniská a zbavené pôdneho krytu. Kvôli nedostatku investičných prostriedkov mnohé objekty zostali rozostavané roky a aj po ich dokončení sa zanedbávala rekultivácia stavenísk a okolia budov, takže zdevastované plochy sú vystavované erózii niekoľko desaťročí.

Berúc do úvahy priestorový rozsah jednotlivých pôdodegradačných procesov, doterajšiu mieru nimi spôsobeného poškodenia pôd a ich vývojovú tendenciu, možno eróziu považovať za najzávažnejší pôdodegradačný proces na Slovensku.

Závažnosť erózie spočíva najmä v tom, že postihuje mimoriadne veľké plochy. Väčšina autorov sa zhoduje, že viac ako polovica výmery poľnohospodárskej pôdy na Slovensku je postihnutá eróziou. Vodnou eróziou je postihnuté 1 200 000 ha, čiže 61,8% a veternou 397 000 ha , čiže 16,2% poľnohospodárskych pôd. Okrem toho sú postihnuté aj veľké rozlohy lesnej pôdy. Ďalším dôvodom škodlivosti je to, že v konečnom dôsledku vedie k úplnému zničeniu, ba až k úplnému odstráneniu pôdy.

Ing. Alojz Malíšek

Ing. Katarína Svorčíková