Vštepoval lásku k lesu a prírode – Imrich Lipovský
Rodák z Veľkého Folkmara v okrese Gelnica pochádza z ôsmich detí. Mal sedem sestier, rodičia viedli všetky svoje ratolesti k pracovitosti, skromnosti a vzájomnej láske. 89-ročný Ing. Imrich Lipovský na úvod rozprávania o sebe hovorí, že syn lesného robotníka nemusel dlho rozmýšľať, aké povolanie si vyberie. Volanie hory, ktorej stromy mu hľadeli do kolísky, nemohol nepočuť. V roku 1947 nastúpil ako lesný praktikant na polesie Prakovce. Tam začal robiť prvé kroky, vedúce k budúcemu povolaniu. Veľmi prísny vedúci polesia M. Tešliar, ale aj jeho priamy predstavený horár Čabák, viedli budúceho lesníka krok za krokom pri vykonávaní prác v lesníckej činnosti. Postupne sa tak v ňom utvrdzoval jeho vzťah k lesu a k budúcemu povolaniu.
„V júni 1948 ma pridelili na polesie Stará Voda, lesný úsek Lesnícka Lúka. Hájenka bola vzdialená 7 km od dediny, v ktorej bol horárom Š. Brozman. Bol to mladý, ale tvrdý Horehronec z Polomky. Pod jeho vedením to bola tvrdá, ale prospešná prax lesného praktikanta. Zalesňovanie, ale aj starostlivosť o zalesnené veľké kalamitné holiny s lesnými robotníčkami som musel zvládnuť. Moja prax na Lesníckej Lúke koncom októbra 1948 končila doprovodom pri odstrele jeleňa hosťom z Prahy.
V zimnom období 1948 – 1949 som bol pridelený na expedičný sklad v Starej Vode. Preberanie drevnej hmoty, sortimentácia, výpočet hmoty až po expedíciu, to bola každodenná práca. Práca na expedičnom sklade ma bavila a vyhovovala mi aj preto, že som mohol denne dochádzať vlakom.
Po ukončení zimného obdobia ma pridelili na polesie Hrable, lesný obvod Bystrý Potok, kde bola hájenka v prekrásnej doline vo vzdialenosti cca 7 km. Vedúcim lesného obvodu bol E. Krčil, ktorý bol zanieteným lesníkom, poľovníkom, ale aj ochrancom prírody. Bol to lesník telom aj dušou a stal sa pre mňa vzorom budúceho povolania. Ako praktikant bol som poverený organizovaním a riadením prác hlavne v pestovnej činnosti,“ spomína na svoje začiatky Ing. Lipovský.
Začínal som ako odborný učiteľ, ale po krátkom čase ma poverili funkciou riaditeľa
V roku 1949 bol prijatý do strediska pre lesný dorast v Hrabliach, potom nastúpil do štátneho kurzu na prípravu pracujúcich na vysoké školy, ktorý úspešne ukončil maturitou. Vysokoškolské štúdium začal na Lesníckej fakulte VŠPL v Košiciach 1. októbra 1950. Po ukončení 1. ročníka v júni 1952 bola VŠPL presťahovaná z Košíc do Zvolena a premenovaná na VŠLD. Vo 4. ročníku štúdia pracoval na katedre pestovania lesov ako pomocná vedecká sila. Vysokoškolské štúdium ukončil obhajobou diplomovej práce s problematikou prebierok. Promoval 12. decembra 1955.
Meno Ing. Imricha Lipovského je nerozlučne spojené s lesníckym školstvom na východnom Slovensku. Takto si spomína na svoje začiatky v tejto oblasti: „Ešte začiatkom decembra 1955 pred promóciou sa konalo rozmiestňovanie absolventov. Umiestňovanie sa robilo na voľné miesta (umiestenky), ktoré boli včas uverejnené a na voľné miesta sme sa prihlasovali. O definitívnom umiestnení rozhodovala komisia, na čele ktorej bol dekan lesníckej fakulty. Počet voľných miest bol totožný s počtom absolventov. Jedna umiestenka bola ZUŠ Sigord – odborný učiteľ. Po dlhšom uvažovaní som sa na voľné miesto prihlásil a komisia súhlasila s mojím umiestnením. Sigord je osada pred obcou Zlatá Baňa. Ešte v prvom ročníku vysokej školy z Košíc sme boli na týždennej praxi v máji 1952 na Sigorde a v lokalite Čierna hora, kde sme zalesňovali. V tom čase tam žiadna ZUŠ nebola, stavala sa však nová budova a vyučovanie v SPD Sigord začalo 8. septembra 1952. V roku 1955 bola škola premenovaná na ZUŠ – neskôr na Lesnícku učňovskú školu (LUŠ). Začínal som 2. januára 1956 ako odborný učiteľ, ale po krátkom čase ma poverili funkciou riaditeľa LUŠ. Na Sigorde ukončila škola svoju činnosť 30. augusta 1957 a bola presťahovaná do Kalinova, okres Medzilaborce. Objekt školy sa po prístavbe a nadstavbe stal od 1. septembra 1957 sídlom novej školy – lesníckej majstrovskej.“
Ing. Lipovský dokáže podrobne a pútavo rozprávať o vzniku a vývoji lesníckeho školstva na východnom Slovensku s uvedenením dôležitých medzníkov, názvov škôl, mien pedagógov a počtov absolventov. Pre ilustráciu a vzhľadom na priestorové možnosti publikujeme časť jeho rozprávania: „V roku 1951 sa zrušili jednoročné lesnícke školy. Neskôr sa ukázalo, že dvojstupňové lesnícke školstvo začalo predčasne. Preto sa začínajú znovu otvárať, ale už nie jednoročné, ale dvojročné lesnícke majstrovské školy. Od 1. septembra 1957 sa otvára 1. ročník LMŠ na Sigorde, okres Prešov. Škola bola umiestnená v budove bývalej lesníckej učňovskej školy. Do LMŠ sa prijímali uchádzači s najmenej trojročnou praxou v lesnej prevádzke. Okrem LMŠ Sigord boli zriadené aj LMŠ v Kokave nad Rimavicou a LMŠ Duchonka. Do funkcie riaditeľa školy som bol menovaný včas, aby som zabezpečoval školu po stránke materiálnej, ale hlavne personálnej. LMŠ Sigord ukončila svoju činnosť 30. júna 1964, kedy bola pričlenená ku SLTŠ Prešov. V dennom štúdiu LMŠ na Sigorde a v Prešove absolvovalo 285 absolventov a v diaľkovom štúdiu 206 absolventov. Školským rokom 1966/67 zanikla LMŠ v Prešove.“
Celý život som venoval lesu a lesníckemu školstvu
Ing. Lipovský na krásne roky pôsobenia na Strednej lesníckej technickej škole v Lipovciach a na Strednej lesníckej školy v Prešove spomína takýmto pôsobivým vyznaním: „Slávnostné otvorenie nového školského roku 1964/65 sa uskutočnilo 3. septembra 1964 v telocvični školy. Začína sa písať nová a radostnejšia história lesníckeho školstva na východnom Slovensku. V Prešove sme získali veľmi dobré materiálne podmienky - krásne učebne, kabinety, telocvičňu, športový areál, atď. Podstatne sa zlepšila kvalifikovanosť učiteľov a vychovávateľov. Záujem o školu bol vždy veľmi veľký a každým rokom sa hlásil 3 až 5-násobný počet uchádzačov.
Počas môjho dlhoročného pôsobenia na SLTŠ v Lipovciach a SLŠ v Prešove som považoval za krédo mojej činnosti, že vizitkou školy sú jej absolventi a ich uplatnenie v praxi. Veľmi dobre sa uplatnili absolventi školy v lesnej prevádzke, ale aj v štúdiu na LF Zvolen. Dokazujú to aj stretnutia absolventov v určitých intervaloch. Ja osobne som pri vyučovaní predmetu pestovanie lesov vštepoval lásku k lesu a prírode vôbec.
Moje spomienky na vznik a roky pôsobenia na SLŠ v Prešove a v Lipovciach by neboli úplné bez spomienok na jej účelové zariadenie – školské polesie – Školské lesy Cemjata. Toto účelové zariadenie som vždy považoval za najlepšie laboratórium lesníckej školy. Veľmi mi je smutno, že po mojom odchode došlo ku zrušeniu arboréta, ktoré som zakladal. Les nás živil, šatil, hrial ... Tak pred sebou vidíme obraz lesa ako živej bytosti, ktorá je žičlivo naklonená nášmu ľudu... Tak som začínal svoj predhovor k učebnici pestovania lesov v apríli 1974.
Celý život som venoval lesu a lesníckemu školstvu. Za môjho pôsobenia na SLTŠ v Lipovciach a v Prešove úspešne ukončilo školu takmer 2 000 absolventov. Takmer 30 rokov som bol riaditeľom SLTŠ. Komu vďačiť, že som sa stal nestorom lesníckeho školstva na východnom Slovensku? Vďaka patrí predovšetkým mojim rodičom, ktorí ma od detstva vychovávali k takým hodnotám, ako je pracovitosť, spravodlivosť, skromnosť atď. Poďakovanie patrí aj mojej manželke a rodine, ktorí mi vytvárali dobré rodinné prostredie, čo som často potreboval ku plneniu svojej funkcie. Vďaka patrí vo veľkej miere aj mojim spolupracovníkom, ktorých som si vždy vážil a cenil si ich obetavú prácu. Snažil som sa vytvárať dobré medziľudské vzťahy.
Niekedy sa mi núkala myšlienka, že už veľmi dlho som riaditeľom a či by nový riaditeľ nebol už prínosom. Tak to bolo aj pri inšpekcii, konanej asi päť rokov pred mojím odchodom do dôchodku. Komplexná inšpekcia dopadla veľmi dobre a po vyhodnotení som o tejto mojej myšlienke hovoril inšpektorovi, ktorý nechcel o mojom návrhu ani počuť.“
A na záver zamyslenie Ing. Lipovského, ktoré hovorí o tomto vzácnom človeku vlastne všetko: Ako starodôchodca si dávam často otázku, čo všetko som v živote urobil a aká je bilancia – má dať – dal. Postavil som rodinný dom, vychoval dcéru, založil som semenné porasty, účelový porast smreka omorika, účelové porasty borovice aj smrekovca opadavého atď. Do bilancie patrí aj 2000 absolventov SLŠ. Sú títo absolventi spokojní s úrovňou školy? Sú absolventi, ktorých som učil pestovanie lesov spokojní a ako sa uplatňujú v živote? Pomaturitné stretnutia, na ktoré ma vždy pozývajú a kde sú trvalé spomienky na vyučovanie aj na vyučovanie pestovania lesov a ich príprava do života vôbec... To už hodnotia nie po 5 – 10-ročnej praxi, ale sú to absolventi, ktorí ukončili školu pred 50 – 55-timi rokmi. Bilancia je vždy pre školu priaznivá.
Jozef Marko
