V znamení murárika červenokrídleho – Miroslav Saniga
Predstavujeme prírodovedca, spisovateľa a milovníka prírody Miroslava Sanigu, samostatného vedeckého pracovníka Ústavu ekológie lesa SAV Zvolen
Prírodovedec a popularizátor prírody doc. Miroslav Saniga je okrem iného aj plodný autor publikácií o prírode – na svojom konte ich má úctyhodných 77 (!). Dokonca v súťaži o Najkrajšiu knihu a propagačný materiál o Slovensku za rok 2019 získal v kategórii Kniha o Slovensku prvé miesto za svoje Prechádzky slovenskou prírodou. V záhradke jeho domu v rodných Liptovských Revúcach má očarujúce vtáčie kráľovstvo. Jedného dňa sme sa v útulnej kuchynke posadili k dobrému bylinkovému čaju a začali rozpriadať vlákno spomienok.
Ako si spomínate na svoje detstvo?
Detstvo sme prežili v rodných Liptovských Revúcach, v domčeku, v ktorom ja pokračujem v držaní rodičovskej a súrodeneckej pochodne. Mám dvoch starších bratov, jeden je o 5 rokov a druhý o 13 rokov starší, takže si viete predstaviť, že ten najmladší nebol nijaký benjamínok, musel som poslúchať nielen mamu a otca, ale ešte aj bratov. Nie, že by ma chránili, ale to bolo stále Miro, choď po pivo, choď do obchodu, choď kosiť, choď hrabať. Tak som bol vycvičený, že by som povedal, že ja som sa stal ich ochrancom. Bol som odmalička naviazaný na prírodu, rodičia mi aj zakazovali, aby som sa po nej túlal, pretože ma nemali ako skontrolovať kde som, veď mobily vtedy neboli. Načierno som sa vybral na Šturec, alebo na horské lúky pozorovať vtáčiky a potom sa to samozrejme nezaobišlo bez nejakej kázne. Niekedy to ňou neskončilo, ale aj remeň, zavesený vždy na vešiaku mal veru robotu, takže som od otca aj dostal, ale mama ma zvykla chrániť.
Na detstvo teda spomínam ako na ťažké i rozprávkové zároveň, pretože ako deti sme museli chodiť do hory a na lúky kosiť. Pamätám si, že som sa naučil kosiť už ako 7-ročný. Otec mi povedal, tak ty budeš mať takú dobrú trávu, v ktorej nie sú mraveniská, aby si nemusel tú kosu tak často ostriť. Keď som bol starší a otec už bol slabší, povodel mi, tak Miro, teda mi už päty obtínaš ty, tak dostaneš prvý riadok, ten horší s mraveniskami. Takto sme strávili spoločne s bratmi a rodičmi detstvo. Keď sa stretneme s Metodom alebo Milanom, alebo si zatelefonujeme, spomíname si, čo všetko sme zažili, pýtajú sa, ako je na tých lukách, pretože oni tu už nežijú a ja som ostal. Pýtajú sa, či je ešte dajaká čistinka na Stykovej jame alebo či ešte vyviera stodnička v Červených, kde sme chodili brávať vodu do kanvičky, keď sme kosili na Capalinkove alebo na Milanove.
Spomínali ste Vašich starších bratov, ten najstarší Milan je uznávaným profesorom na Lesníckej fakulte vo Zvolene, prostredný je Metod a vy Miroslav, ako najmladší - zaujímavé je, že všetci traja ste sa vydali vedeckým smerom.
Mali sme veľmi jednoduchých rodičov. Mama bola v domácnosti, starala sa o nás a pritom bola dosť chorľavá, takže ani nemohla ísť do práce, ale vždy sa o všetko doma postarala, takže mám na ňu len tie najlepšie spomienky. Otec bol lesník, najstarší brat sa zaujímal o les, prostredný sa zaujímal ešte o niečo divotvornejšie a to boli hviezdy, astronómiu a matematiku, čo bolo pre jednoduchých ľudí z dediny dosť ťažké. Dnes v ére internetu si ťuknete ak chcete byť astrofyzikom alebo niečím iným, nájdete si všetky informácie, aj to, kde môžete študovať, môžete orientovať svoj záujem do nejakých krúžkov, ale jednoduchí rodičia, keď sa stretli s inými rodičmi, ktorých deti mali záujem byť maliarmi, drevorubačmi alebo stavbármi, tak mali dosť strach.
A mňa keď ešte videli, ako sa zaujímam o vtáčiky a stále sa dívam niekde na oblohu, kreslím si ich do písaniek, niekedy to otca aj dopálilo, lebo občas som doniesol aj poznámku zo školy, že žiak Miroslav Saniga nakreslil na tabuľu slaninou murárika, nešlo to zotrieť a mali sme inšpekciu, preto má výstrahu, že môže mať zníženú známku zo správania. Vyvrcholilo to tým, že keď som bol druhák na gymnáziu v Ružomberku a nikto nechcel niesť sovietsku zástavu, tak súdružka profesorka mi to na 1. mája prikázala. A keď som bol v terénoch, tak sa mi to všetko vrátilo, tak som tú zástavu neniesol, lebo som bol pozerať muráriky, ako sa budú páriť, vtedy išlo všetko bokom, murárika som videl, ale na 2. mája som musel ísť do riaditeľne a vedenie gymnázia mi povedalo, že budem mať zníženú známku zo správania o dva stupne, nuž, pripravte na to aj rodičov. To už bola pre mňa hrôza, lebo aj od otca som dostal poriadnu príučku, ale ak je vo vás niečo hlboko zakorenené v srdci a mozgu, tak sa tomu nedá rozkázať. To je ako keď sa niekto zamiluje do niekoho, takému neprikážate, aby nemal toho človeka rád. A u mňa to tak bolo s murárikom, takže aj takéto trampoty som mal. Ako súrodenci sme ale vždy držali spolu a som veľmi rád, že aj v súčasnosti nie je dňa, že by sme si nezavolali a ak si náhodou nezavoláme, tak im pošlem ako teraz v noci, čo som nafotil v prírode, obrázky z nášho chotára, lebo takto sú stále spojení s našim rodným krajom.
Láska k prírode vás posunula po gymnáziu ďalej. Kam?
Chcel som si vybrať školu, ktorá by bola blízko domova a mala by blízko k prírode. Chcel som byť každý týždeň doma a tak som šiel do Zvolena na Lesnícku fakultu. Promoval som v roku 1987. Moja diplomová práca mala tému „Rozbor vtáčích spoločenstiev Veľkej Fatry“. Štúdium ma veľmi obohatilo. Rozšíril som si vedomosti o prírode aj o vtákoch, profesor Sládek mi dal takú správnu injekciu, ako sa zaujímať o prírodu, o všetko, čo sa v nej nachádza, lebo príroda, to nie sú len vtáky, ale komplex všetkého – od hornín, cez rastlinky, vtáčiky, oblaky, ktoré sú na oblohe, teda všetkého, čo so všetkým v prírode súvisí.
Dalo by sa povedať, že ste šťastným človekom, pretože robíte to, čo vás odmalička baví, to je práca v prírode a s prírodou. V súčasnosti pracujete ako vedecký pracovník Slovenskej akadémie vied, neďaleko na Starých Horách, ale aj vyučujete na Katolíckej univerzite v Ružomberku.
Čo sa týka mojich prvých krokov, za socializmu bola takzvaná umiestnenka, a ja som ju dostal na správu Národného parku Malá Fatra. Mojím snom ale bolo pracovať vo Veľkej Fatre, tu, čo ju máme za humnom. Nemali sme konexie a tak som šiel tam, kam mi určili. Aj mi bolo smutno a pýtal som sa Pána Boha, prečo musím chodiť na týždňovky do Gbelian, veď on je najlepší scenárista, najlepší dirigent, najlepší režisér. Keď som prišiel do Gbelian, tak som zistil, že Malá Fatra je rajom murárikov na Slovensku. Bol som veľmi rád, keď som bol na Rozsutci, v Poludňových skalách, v tiesňavách, v dierach, vo všetkých tých oblastiach a za tých šesť rokov, čo som tam bol, tak som sa o murárikoch dozvedel tak veľa, že možno na žiadnom inom pracovisku by sa mi to nepodarilo.
Každému, kto príde do Liptovských Revúc, určite neunikne pohľad na váš dom, v ktorom žijete, pretože už zďaleka vidno, že v ňom žije milovník prírody a určite každého uchváti vtáčie kráľovstvo, ktoré máte na dvore, množstvo vtáčích búdok a kŕmidiel. Kedy ste to začali budovať?
Začal som ešte ako malý chlapec. Keď som sa ako sedemročný zamiloval do prírody, tak som chcel mať v zime aspoň sýkorky trocha blízko domova, aby som ich nemusel snehom hľadať niekde v lese, tak som si zhotovil kŕmidlo, ktoré bolo zavesené v blízkosti šnúr na bielizeň, tak si viete predstaviť ako tá bielizeň kvôli sýkorkám, čakajúcim na kŕmenie vyzerala. Mama sa hnevala, lebo vtáčí trus je agresívny a nevyperiete ho ani tým najkvalitnejším pracím prostriedkom. Potom som si povedal, že urobím kŕmidlo na stojane a pomaly tých kŕmidiel a búdok pribúdalo. Na záhrade sme mali zemiaky, takže som sa s nimi nemohol veľmi rozširovať, ale potom otec povedal, že teda keď ťa tie vtáčiky tak bavia, tak si tam tie kŕmidlá rob. Ale bola to namáhavá práca, lebo nie sú len odtiaľto z okolia Liptovských Revúc, ale niektoré stojany sú až zo Španej Doliny a zo Starých Hôr. Keď som videl, že tam chlapi robia ťažbu a vrchovec bol krásny, tak som im povedal, aby mi ho nechali. Tak si predstavte, že zo Starých Hôr som ten vrchovec v noci na dvojkolesovej káre niesol až pod Šturec a spod Šturca na sánkach až sem. Aj policajti ma stretli a pýtali sa, že čo to robím, či kradnem, a ja reku nie, to je pre vtáčiky, viete si predstaviť, ako si asi na čelo ťukali, ale ja som bol rád, že som taký vrchovec zachoval, lebo pre pec by ho bola škoda, veď je ako umelecký výtvor, ak mu človek ešte niečo vdýchne, tak to môže aj druhých ľudí zasiahnuť. A ja sa snažím tou svojou robotou a je jedno, čo robím, zasiahnuť ľudí, ich srdiečko a dušu, pohladiť ju, vyžehliť, vyzdvihnúť vyššie. Keď sú smutní, aby boli veselší, ak sú zarmútení, aby sa im zjavil úsmev na tvári. Každou robotou, čo robím, či píšem knižky, či vyrábam búdky, teraz som vybudoval vtáčí mrakodrap, tam je 30 búdok na jednom stromčeku, 30 na druhom, ľudia tu chodia a fotia si ich, je to pre tie sýkorky, ale aj pre tých ľudí, aby som ich upútal a povedal im, všímajte si tú prírodu, chráňte ju, lebo to musí byť aj pre ďalšie generácie, nie len pre nás, súčastníkov.
Čo je Vašim životným krédom?
Snažím sa, aby som každú chvíľu prežil tak, aby bola užitočná pre tento svet, aby som ňou rozdal kúsok lásky, kúsok úsmevu, keď môžem, tak podporím niekoho, alebo ho podržím, keď treba, tak ho vytiahnem. Ak je niekto smutný, tak sa snažím dať mu veselšiu náladu a najmä, keď odo mňa odíde, aby mal pocit, že bol s človekom, aby tu našiel tú ľudskosť, človečinu, ktorá sa vytráca a ktorá by mala byť hlavným génom, ktorý má kolovať v žilách každého človeka.
Ďakujem za rozhovor.
Peter Gogola
