Láska k drevu zrodená z lásky k lesu – Igor Patráš

Rozhovor s Igorom Patrášom, prezidentom Zväzu spracovateľov dreva a riaditeľom firmy Trendwood

Môžete mi prezradiť odkiaľ pochádzate? 

Narodil som sa v Banskej Bystrici, ale detstvo som prežil v malebnej Pohorelskej Maši na Horehroní, kde môj otec pôsobil ako obvodný lekár. 

Aké spomienky máte na detstvo, základnú školu a kamarátov z detstva? 

Vyrastať v lone krásnej prírody, kde les vchádzal až medzi naše domy a kde sme mali na hry k dispozícii aj pozostatky Coburgovských kultivovaných parkov, vytváralo podmienky na úžasné detstvo. Malá komunita, kde žilo necelých šesťsto obyvateľov, predurčovala ku súdržnosti a spolupatričnosti. Zurčiaci Hron oddeľoval majestátne kráľovohoľské Nízke Tatry od čarovného Slovenského Rudohoria. Tá krása sa nás dotýkala a týkala súčasne. Bolo to harmonické prostredie pre všestranný rozvoj osobnosti aj vďaka intelektuálne založeným rodičom. 

Chceli ste od malička pracovať s drevom alebo sa láska k drevu zrodila vo vašom srdci postupne? Priviedol Vás k drevu niekto z rodiny alebo priateľov? 

Korene môjho vzťahu ku drevu siahajú tak ako sa patrí cez vzťah ku lesu a lesníkom. Medzi pacientov, ale hlavne blízkych priateľov, môjho otca patrili lesníci z Červenej Skaly a Pustého Poľa, Vďaka tomu sme trávili veľa času v ich spoločnosti, Tam som spoznával ako sa o les treba starať – chodili sme sadiť stromky a moje prvé prázdninové brigády boli v lese. Súčasne som videl, ako sa drevo ako produkt lesa mení na píle na užitočné produkty, z ktorých sa budovali domy a vyrábal nábytok, okná a dvere. Základný vzťah ku drevu a lesu som nadobudol práve na Horehroní. 

Kam viedli Vaše kroky po základnej škole, akú strednú školu ste navštevovali? 

Základnú školu som začal navštevovať v spomínanej Pohorelskej Maši, kde učila pani učiteľka v jednej triede súbežne tri ročníky. V ročníku bolo najviac osem žiakov. Obdivuhodne to fungovalo. V štvrtom ročníku na základnej škole som už cestoval do susednej Pohorelej, kde bola postavená moderná škola s dobre vybavenými učebňami a s dielňami na praktické vyučovanie. Tam som spoznal aj spôsoby opracúvania dreva. Keďže som už vtedy vedel, že chcem študovať na vysokej škole, tak som sa rozhodol pre štúdium na gymnáziu v Banskej Bystrici. Bol som „týždňovkárom“ a musel som sa o seba vedieť postarať. Partia z gymnázia je aj po 40 rokoch taká súdržná, že spoločné stretnutia organizujeme každý rok a opäť v prírode – na blízkych Králikoch. 

Čo po strednej škole, na ktorej VŠ ste sa rozhodli študovať? Spomínate si na nejaké pekné zážitky so spolužiakmi? 

Odpoveď na túto otázku bude možno prekvapujúca. Tým, že som vyrastal v lekárskej rodine a otec bol pre mňa v mnohom, aj keď nie všetkom, veľkým príkladom, tak moje rozhodnutie bolo študovať medicínu. U rodičov sa to paradoxne nestretlo s nadšením, napriek tomu som to skúsil. Otec ma podrobil testu odolnosti – bol som účastný pri výkone jeho práce v náročných situáciách a keď som to zvládol bez straty vedomia, tak povedal, že danosti na to mám. Tým však jeho podpora skončila. Pokus dostať sa na Lekársku fakultu bez akejkoľvek intervencie nevyšiel. Maturoval som z chémie, ktorá ma celkom zaujímala, tak som sa rozhodol pre štúdium na Chemickotechnologickej fakulte v Bratislave, kde som sa špecializoval na chemické spracovanie dreva, celulózy a papiera. Vysokoškolský život bol samozrejme aj veselý a pestrý. Už v tom čase som dobre lyžoval, tak som sa na lyžiarskom výcviku spoznal s mojou úžasnou manželkou, ktorá je doposiaľ základným pilierom úspechu našej rodiny a svojou oddanosťou a múdrosťou umožnila sebarealizáciu nielen mne, ale aj našim dvom synom. 

Boli študentské časy aj pre Vás jedno z najkrajších období v živote? 

Napriek tomu, že na študentské časy spomínam rád, tak už počas nich som sa tešil, kedy skončím štúdium a budem sa môcť realizovať v práci, starať sa o rodinu a žiť podľa svojich predstáv. Škola je perfektná príprava na život, je to dobrá fáza dozrievania, ale podľa mňa plnohodnotný život sa začína až po jej skončení. 

Aké boli začiatky Vašej kariéry po skončení vysokej školy? 

Už na vysokej školy som bol podnikovým štipendistom. Táto forma prípravy študentov pre konkrétneho zamestnávateľa by mohla byť zaujímavá aj v súčasnom období. Svoju záverečnú prípravu vrátane odbornej praxe a diplomovej práce sme spolu s manželkou zamerali už na svoje budúce pôsobenie. Ďalej to bolo len o chuti pracovať a schopnosti adaptovať sa. V Drevokombináte Polomka, ktorý patril do štátneho podniku Smrečina, som našiel obrovský priestor na sebarealizáciu. Nikdy som nežiadal o postup a zvýšenie platu – a napriek tomu, pravdepodobne na základe výsledkov práce oboje prichádzalo. Začal som ako technológ, vedúci prevádzky a ako 32-ročný som už bol vedúcim výroby a štatutárnym zástupcom riaditeľa závodu. Po spoločenských zmenách som sa na základe výberového konania ako 34-ročný stal riaditeľom fabriky s 550 zamestnancami. Už za socializmu, ale hlavne neskôr, sme zavádzali moderné strediskové hospodárenie a progresívne formy odmeňovania. Som vďačný, že som mal možnosť byť pri tom a veľa som sa tam naučil. 

V súčasnosti pracujete ako riaditeľ vašej rodinnej firmy Trendwood. Môžete mi prezradiť s čím ste spokojný, čo sa Vám osobne, ale aj ako firme podarilo dosiahnuť? 

Vzhľadom k tomu, že som už nevedel dostatočne ovplyvňovať dianie v štátnom podniku a strácal som priestor na sebarealizáciu, tak som sa rozhodol v roku 1992 pre podnikanie. Začiatky boli ťažké, veď som začal s kapitálom v ekvivalente dnešných jedentisíc €. Po 25 rokoch podnikania je to už pomerne významné zoskupenie štyroch firiem spojených pod značkou twd®. To čo sme dosiahli je výsledok šikovnosti našich ľudí a správnych rozhodnutí manažmentu. Naše firmy nikdy neprivatizovali a do roku 2018 nezískali žiadne subvencie. Naša stabilita stojí na úprimných a serióznych dodávateľsko-odberateľských vzťahoch s dlhoročnou tradíciou a perspektívu do budúcnosti dáva druhá generácia našej rodiny, ktorá už teraz realizuje operatívne riadenie. Syn Andrej je výrobným a Igor obchodným riaditeľom. S týmto som naozaj spokojný. 

Aká cesta Vás priviedla na post prezidenta Zväzu spracovateľov dreva? 

Hoci som prezidentom zamestnávateľského zväzu spracovateľov dreva SR (ZSD SR) už trinásť rokov, chcem zdôrazniť, že som pri vstupe do ZSD SR vôbec nemal ambíciu na akúkoľvek funkciu. Moje zvolenie bolo aj pre mňa prekvapením a bolo zrejme dôsledkom mojej angažovanosti na zrušení nezmyselnej a konkurencieschopnosť narušujúcej povinnej certifikácie nábytku, ktorá bola zavedená len na Slovensku, ako aj iniciátora kampane Viac lesa/dreva do života. V tom období som už vydával časopis na podporu drevárskej a nábytkárskej výroby Drevársky/Dřevařský magazín s pôvodným názvom Stolársky magazín. 

Čo táto práca obnáša? Na čom momentálne pracujete? 

Byť prezidentom ako aj iným funkcionárom ZSD SR je poslaním s cieľom slúžiť členom ZSD SR, ale aj nečlenským podnikateľským subjektom pôsobiacim v oblasti spracovania dreva, výroby a predaji nábytku, výroby drevených domov pri komplexnom zlepšovaní podnikateľských podmienok. Je to vyslovene filantropická záležitosť, lebo všetci to realizujeme na svoje náklady a v svojom čase. O to všetko ukracujeme svoje firmy a našich blízkych. Samozrejme, že to robíme dobrovoľne a musíme počítať aj s kritikou tých, ktorí na to pre svoju pasivitu a neangažovanosť majú najmenšie právo. Našťastie máme od väčšiny zaangažoavných silnú podporu a preto vieme, že slúžime dobrej veci.

Ako drevár a prezident Zväzu spracovateľov dreva, aký máte názor na prácu lesníkov a súčasný spor s ochranármi? 

V ZSD SR, ale aj ja osobne, si prácu tých lesníkov, ktorí poctivo vykonávajú svoje poslanie, vysoko vážime. Oni aj my drevári chceme zachovať zelené dedičstvo ďalším generáciám. Zdôrazňujem, zelené lesy ako národné bohatstvo, ktoré má všestranne slúžiť všetkým občanom Slovenska a to nielen po stránke rekreačnej, ale aj národohospodárskej. Drevo je strategická, obnoviteľná surovina. Vplyvy na les a malá rozloha predurčujú Slovensko pre rozumné a cielené hospodárenie. Rozširovať bezzásahové územia, na ktorých sa nesmie les pestovať a hospodársky využívať je proti lesu samotnému. Bezzásahovosť nie je všeliek, ani perspektívou pre slovenské lesy. Nesmieme dopustiť rozširovanie hnedých lesov, ktoré ohrozujú aj zdravé lesy. Okrem toho sa ukazuje, že byť ochranárom bez zodpovednosti za svoje konanie a rozhodnutia je dokonca pre niektorých jedincov dobrým jobom. Zodpovednú a cielenú ochranu lesov a prírody však podporujem.