Les ako maliarska paleta

Rozprávame sa s laureátom ceny Jozefa Dekreta Matejovie za rok 2007, propagátorom výberkového hospodárenia, lesníkom Ladislavom Alcnauerom.

Stretnutie s Ladislavom Alcnauerom je výnimočná príležitosť spoznať lesníka, ktorý vníma les okom umelca. Ako sám hovorí, lesník ako maliar púšťa svetlo do porastu. Svetlo odkrýva krásu lesa a zároveň prebúdza semenáčiky k životu. Začítajte sa do príbehu lesníka – maliara.

Pán Alcnauer, čo vás priviedlo k profesii lesníka?

Som rodák z Mníška nad Hnilcom. Môj otec bol lesný robotník, robil s koňmi na Smolníckej Osade. Vďaka tomu bolo moje detstvo spojené s lesom. Už ako chlapec som s ním chodieval do lesa. Neskôr, ako 10 – 12 ročný som s kamarátom Lacom chodieval na brigády. A v lete v šesťdesiatom prvom som pracoval na Smolníckej Osade ako praktikant. Je to zaujímavé, ale tam sa začala aj skončila moja lesnícka kariéra. Už v rannom detstve som prejavoval záujem o kreslenie a maľovanie. Keď som končil základnú školu, prišiel ku nám domov riaditeľ školy aj so zástupcom, aby presvedčili mojich rodičov, že mám talent, nech ma dajú na gymnázium a potom na umeleckú školu. A môj otec na to povedal: „Synček, ostaň ty len v hore, lesníci majú pokojnejší život.“ A to rozhodlo. Tak som nastúpil do Lesníckeho učilišťa v Revúcej. Vtedy bol zavedený taký systém: uchádzač o štúdium na strednej lesníckej škole musel mať za sebou rok na lesníckom učilišti alebo rok praxe v prevádzke. Preto som v školskom roku 1961/62 nastúpil do učilišťa. Mali sme prísny, doslova vojenský režim: ráno rozcvička, potom prehliadka, nástup a rozdelenie do zamestnania. Tri dni škola, tri dni prax (vtedy ešte voľné soboty neboli). A na praxi ťažká manuálna robota. Na jeseň sme zbierali žaluď, v zime sa rúbala trasa na Sirk, na jar sme zalesňovali na Prednej hore, v lete sme ťažili trieslovú kôru na Karafovej. Bola to tvrdá, ale veľmi dobrá škola. Po roku som urobil prijímačky na Strednú lesnícku školu do Liptovského Hrádku. Zaujímavé bolo, že prísny výber mal za následok, že v prvom ročníku odišiel len jeden spolužiak. A po skončení školy iba jeden z nás opustil rady lesníkov, ostatní sme ostali verní tomu, čo sme študovali.

V tých časoch bolo samozrejmé, že absolventi škôl dostávali umiestnenku na konkrétne pracovisko. Kam ste sa po škole dostali Vy?

Dostal som sa na bývalý Lesný závod Smolnícka Huta, ale dlho som sa tam neohrial. Čakala ma služba v armáde.

A kam ste narukovali?

Viac ako polovica triedy sme dostali povolávací rozkaz k pohraničnej stráži a tak som aj ja 27.júla 1966 „pomašíroval“ do Břeclavi.

Absolventi lesníckych škôl boli vraj výborní pohraničiari: vyznali sa v lese, vedeli sa pohybovať v teréne, dobre strieľali, poznali zásady maskovania, mali vzťah ku psom...

...to všetko je pravda, ale v tom čase režim prísne preveroval, či príslušník pohraničnej stráže nemá rodinné vzťahy k osobám v „kapitalistickej cudzine“. A na tom stroskotala moja služba u pohraničiarov – prevelili ma na letisko v Hradci Králové. Slúžil som vo veliteľskej letke. A keďže som počas štúdia na lesníckej škole tri roky závodne vzpieral za Ružomberok, mal som záujem pokračovať aj na vojne. V Hradci vzpierači neboli, tak som sa dostal k zápaseniu - trénoval a súťažil som za civilný oddiel Dynamo Hradec Králové. Potom však prišli zdravotné komplikácie, pre ktoré som musel prerušiť výkon vojenskej služby. Po vyliečení som zvyšných osem mesiacov doslúžil v Spišskej Novej Vsi.

A čo bolo po návrate z vojny?

2.1.1968 som nastúpil na Lesný závod Smolník, polesie Helcmanovce. Tu som pracoval desať rokov, do roku 1978. Štátne lesy prevzali tieto porasty od urbárskej spoločnosti, myslím v roku 1962. Urbárnici kúpili lesné pozemky od grófa Csákyho a ten dal lesy pred predajom pozemkov vyrúbať. Ostali pne. Keď som nastúpil na polesie, boli tam výmladkové porasty, niečo bolo umelo založené. Tam som sa veľa naučil o výchove porastov, robil som prvé prerezávky, prvé prebierky. Teraz, po štyridsiatich rokoch, vieme posúdiť, či som to robil dobre. Potom som prešiel na Lesný závod Margecany, Lesná správa Gelnica. Tam som bol len dva a pol roka. A v roku 1981 som sa vrátil tam, kde som ako praktikant začínal – na Smolnícku Osadu. Priateľ môjho nebohého otca to komentoval: „Synček, vrátil si sa domov, tu aj vtáci krajšie spievajú“.

Vrátili ste sa na Smolnícku Osadu. Kedy ste začali so zavádzaním princípov výberkového hospodárenia?

V noci z 24. na 25. novembra 1980 padla kalamita. Večer začalo pršať, do rána napadlo pol metra snehu. Keď som 2. januára 1981 nastúpil na Lesnú správu Smolnícka Osada, Lesný obvod Lenivá, správca mi povedal: odhadujeme kalamitu na obvode asi 25 000 m³ na ploche asi 700 ha. V prvý rok som spracoval 10 000, potom 8 000 a potom 7 000 m³...