Kam smeruje naša ochrana prírody?

Pozrime sa na genézu vývoja slovenskej ochrany prírody od nežnej revolúcie. Prvým krokom z roku 1994 Z.z. bola zmena niektorých chránených krajinných oblastí (CHKO), respektíve ochranného územia TANAP-u na národné parky (Východné Karpaty, Slovenský kras, Slovenský raj, Malá Fatra, Veľká Fatra) zákonom č. 287/1994 Z.z. Tým istým zákonom naša ochrana prírody zjednotila ochranné podmienky jednotlivých kategórií maloplošných chránených území (MCHÚ), z ktorých však väčšina bola zriadená pred nežnou revolúciou. Dovtedy totiž každé MCHÚ malo vlastný zriaďovací predpis – obvykle vyhlášku , koncipovanú na základe dialógu s užívateľom pozemkov a odsúhlasenú nielen príslušným ekonomickým rezortom, ale aj celou vládou. A nový zákon o ochrane prírody a krajiny č.543/2002 Z.z. tento totalitný stav nielenže prevzal, ale ešte aj pritvrdil!

A náš parlament toto všetko urobil bez súhlasu vlastníkov, či aspoň užívateľov pozemkov! Na základe ústavy SR a z neho vychádzajúceho zákona o pôde boli vrátené, alebo aspoň priznané užívacie a vlastnícke práva k prakticky všetkým nehnuteľnostiam v neštátnom vlastníctve. Je preto viac než zaujímavé, že hoci sa reštitúcie nehnuteľností v zmysle ústavy a zákona o pôde uplatňovali aj v úplných maličkostiach, o názor vlastníkov súkromných pozemkov v chránených územiach sa nikto nezaujímal! Ba navyše, naša ochrana prírody tieto totalitné praktiky, v rozpore s ústavou (!) úplne kľudne a bez akýchkoľvek výhrad uplatňuje aj naďalej.

A náš parlament, strážca demokracie a ústavy garantujúcej na Slovensku okrem iného aj vlastnícke práva – nič!

A poďme ďalej...