TÝŽDŇOVKA: Tí, čo robili túto robotu len pre peniaze, už tu dávno nie sú, hovoria bratia Bačovci, ktorí pracujú v lese vyše 30 rokov

Pokiaľ sme na nich čakali pri odvoznom mieste na lesnej ceste, kým priblížia ďalšie vyťažené buky z obnovnej ťažby, správca Ing. Dvorový mi okrem iného povedal: „S lesnými robotníkmi v ťažbe a približovaní dreva sme my lesníci na jednej lodi. Je dôležité, aby sme nehľadeli len na naše výplaty, ale dokázali zaplatiť aj pilčíkov a operátorov. Vidíme, že mladú generáciu náročná a nebezpečná práca v lese neláka, samozrejme česť výnimkám. V minulosti sme dokázali zrealizovať práce v lesoch s tunajšími ľuďmi, ale v súčasnosti to už nie je možné, okrem domácich zamestnávame napríklad partie od Prešova alebo Sniny.

Vážime si takých ľudí ako sú bratia Bačovci, ktorí sú poctiví pracanti. Rozumejú robote a rozumejú prírode. Majú cit pre prácu v lese ako majú lesníci. Netreba im rozprávať o tom, že majú chrániť prirodzené zmladenie, že nemajú poškodiť mladinu alebo oškrieť stojace stromy, keď vyťahujú drevo z porastu. Máme s nimi aj takú skúsenosť, že z vlastnej iniciatívy použili pri ťažbovom zásahu v lese koňa namiesto traktora, aby dokázali pracovať ohľaduplnejšie k lesu.“

Keď prišli z porastu bratia Bačovci opýtal som sa, čo ich v lese drží už viac ako tri desaťročia. „Peniaze nás tu určite nedržia. Tí, čo robili túto robotu len pre peniaze, už tu dávno nie sú. Robiť v lese je aj o šťastí, pretože nestačí túto nebezpečnú robotu len dobre ovládať, ale musíte mať aj potrebné šťastie, aby sa vám nestal vážny, alebo nebodaj smrteľný pracovný úraz. Môžete dbať na dodržanie bezpečnostných pravidiel ako chcete, aj tak sa niečo stane. Ja som mal našťastie len raz zlomenú nohu. Stalo sa mi však, že na mňa spadol z veľkej výšky suchý konár, ale naplocho, takže ma vážne nezranil.

Neviem si predstaviť, že by som robil niečo iné. Mám ísť do Volva za pás? Ani týždeň by som tam nevydržal. Robiť celý život v prírode a potom sa postaviť vo výrobnej hale k nejakému stroju, to nejde. Odmalička sme obaja v lese, nebohý otec nás k tomu viedol, zvykli sme si na túto ťažkú robotu,“ odpovedá Rudolf Bačo.

František Bačo s úsmevom doplnil brata: „Ja som sa v LKT-éčke prevrátil na strechu, ale nič sa mi nestalo. Tridsať rokov sme naučení robiť v lese, keby som ja mal robiť niekde inde, určite by som dostal infarkt. Viete, bez toho, aby človek nemal rád les, nevydržal by tak dlho ako my pracovať v lese. Vzťah k lesu skrátka musí byť hlboko v srdci. Dakto má vzťah k peniazom, my máme vzťah k lesu. Jedno druhé vylučuje, len pre peniaze sa v lese robiť nedá.“

Reportáž zo stretnutia pri Izre si budete môcť prečítať v aprílovom vydaní časopisu LES & Letokruhy.

Jozef Marko