TÝŽDŇOVKA: O vernosti jednému zamestnávateľovi a pracovnom šťastí, ktoré dokáže naplniť život človeka až po okraj
- Zverejnené v Aktuálne
- Pridať nový komentár
V bývalom režime pred rokom 1989 nebolo ničím výnimočným, ak niekto ostal zamestnaný po celý pracovný život u jedného zamestnávateľa alebo robil desiatky rokov na jednom pracovisku rovnakú či veľmi podobnú prácu. Za socializmu označovali tých, ktorí často menili zamestnanie za fluktuantov. Vtedy bolo takéto počínanie nežiaducim spoločenským javom. V súčasnosti je naopak úplne bežné, že ľudia majú vo svojom profesnom životopise dlhý a pestrý zoznam rôznych zamestnaní a pracovných pozícií. A raritou je stretnúť človeka, ktorý ostal verný jednému zamestnávateľovi v celom svojom produktívnom veku.
Príbeh Ing. Petra Šoltésa, rodáka z Ľubice, o ktorom si prečítate v rubrike Osobnosti v časopise LES & Letokruhy, je inšpiratívny o to viac, že odborníci hovoria o súčasnej generácii, vstupujúcej do pracovného procesu, že sa u nej prejavuje efekt snehovej vločky. Mladí ľudia totiž rýchlo dokážu cúvnuť po tom, ako narazia v praktickom živote na nejakú prekážku a bez dlhého váhania menia pracovnú pozíciu, ktorá im práve z nejakého, možno i banálneho dôvodu prestane vyhovovať.
69-ročný Ing. Peter Šoltés bol zamestnaný v štátnom podniku Vojenské lesy a majetky SR. Po absolvovaní Lesníckej fakulty vtedajšej Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene, nastúpil k svojmu jedinému zamestnávateľovi 2. marca 1981. Do starobného dôchodku odišiel vo veku 63 rokov a 4 mesiace.
Na našom stretnutí v Kežmarku si zaspomínal, že začínal na oddelení výroby na ústredí tamojšieho odštepného závodu na Baštovej ulici. Do súčasného sídla v Podolínci sa závod presťahoval v roku 2009. Po ročnej vojenčine sa vrátil opäť na výrobný úsek, vzápätí sa dostal na Lesnú správu Ľubica, kde chcel aj ostať. Lenže človek mieni, ale život mení.
„Vyvrbilo so to tak, že dochádzalo vtedy k výmene generácií a starší kolegovia na závode odchádzali do dôchodku. Dostal som na výber: závod alebo závod. Robil som znova na úseku výroby. Mal som na starosti veľkú lanovku Steyer, pracoval som pri vytypovaní lokalít, vhodných na ťažbu dreva a navrhovaní gravitačných celkov, určených na približovanie dreva.
Od polovice 80-tych rokov som pracoval na ekonomickom oddelení a venoval som sa personalistike a mzdám. Tak som sa dostal z lesa do kancelárie. Spomínam si, že už som mal raz napísanú žiadosť o preloženie na lesnú správu, ale potom ma presvedčili, aby som ostal. Toto rozhodnutie neľutujem, pretože aj v tejto práci som chodil von, medzi ľudí, spoznával som lesných robotníkov aj lesníkov.
Predtým, ako som odišiel do dôchodku, sme sa začali venovať duálnemu vzdelávaniu. Na Strednej odbornej škole v Lomničke sme otvorili dvojročný učebný odbor Pilčík. Vtedy som mal na starosti rozbehnutie tohto projektu, zabezpečoval som pracovné stretnutia so všetkými zainteresovanými stranami. Aj to bola veľmi zaujímavá práca,“ povedal Ing. Šoltés.
K tejto téme pridám vlastnú skúsenosť. Za 35 rokov v pracovnom procese som prešiel viacerými zásadnými zmenami v tom, kde som pôsobil, aké pozície zastával a akú prácu vykonával. Uvedomil som si, že je veľkým, možno najväčším životným šťastím, ak človek môže vykonávať prácu, ktorá ho baví a dáva mu zmysel. Keď ňou môže byť užitočný a dostáva od ľudí za to, čo robí, priaznivé odozvy. Keď si získa rešpekt a uznanie okolia za dosiahnuté pracovné výsledky a vážia si ho za jeho odbornosť a profesionalitu, zodpovednosť a spoľahlivosť.
Myslím, že takáto práca dokáže naplniť život človeka až po okraj. Aj po tom, ako jeho deti vyletia z rodného hniezda a založia si vlastné rodiny. Na druhej strane, pocit z dobre vykonanej práce a to pomyselné vlastné miesto pod slnkom si treba aj zaslúžiť. Vytrvalosťou, pracovitosťou a zanietenosťou. Aj o tom je príbeh všetkých, ktorí robia svoju robotu radi a naplno. A preto ju robia dobre.
Jozef Marko

















