TÝŽDŇOVKA: Napriek veľkým škodám spôsobeným zverou a nepochopiteľným zásahom mimovládky rodinná farma v Tisovci hospodárenie na pôde nevzdáva. Vidiecke tradície majú nasledovníkov
- Zverejnené v Aktuálne
- Pridať nový komentár
Rodinná Agrofarma Dianiška bola založená v roku 1998. Bratia Peter a Miroslav Dianiškovci, ktorí majú nasledovníkov v práci na pôde vo svojich deťoch a vedú ku vzťahu k nej aj vnúčatá, hospodária najmä s ovcami vo vysokohorských oblastiach Národného parku Muránska planina. Peter Dianiška mi na začiatku stretnutia v Tisovci povedal, že hospodárenie v týchto vysokohorských podmienkach je zložitejšie ako v rovinatých oblastiach a má náročné špecifiká. Hospodária tu na výmere 400 hektárov z celkových takmer 700 hektárov poľnohospodárskych pozemkov a na 80 hektároch lesných pozemkov. Pestujú ďatelinu, trávne miešanky a lucernu.
V prítomnosti odborného lesného hospodára Ing. Dušana Antala sme sa rozprávali o problémoch, ktoré v hospodárení na poľnohospodárskej a lesnej pôde Dianiškovci prekonávajú. Za najväčší považujú škody spôsobené zverou. „Je tu niekoľko poľovníckych združení. Sú v nich zastúpení vlastníci pozemkov a tí sa snažia o reguláciu početnosti poľovnej zveri na únosnú mieru.
Ale sú v nich aj poľovníci, ktorí tu pozemky nevlastnia a tí by boli radšej, keby zveri bolo ešte viac, aby ju mohli loviť - obrazne povedané - za plotom. Máme dvanásťhektárový porast lucerny siatej. Jej pestovanie je pre nás veľmi dôležité, pretože ju pridávame do senáží, pre hospodárske zvieratá je to výživné krmivo. Lenže na tom dvanásťhektárovom poraste lucerny sme narátali už aj 160 kusov vysokej zveri!
Všetko dookola bolo suché a tak sa vysoká zver stiahla na toto miesto z celého okolia a z viacerých poľovných revírov, aby sa napásla. A tak sa to opakuje na jar i na jeseň. Porast lucerny sme vyhnojili, aby sme vysokú zver od pastvy na nej odradili, ale aj tak sa pásla pomedzi pásy, na ktorých bol rozmetaný maštaľný hnoj.
V tomto suchom období chodíme porast lucerny strážiť, používame svetlice, aby sme odplašili zver. Pre ňu je to v tomto suchu jediný zelený zdroj potravy, ktorý tiež trpí kvôli nedostatku vlahy. Vidíme to na výťažnosti po kosení, ktorú znižuje ešte aj zver, veď každý deň sa na dvanástich hektároch pasie priemerne 30 kusov vysokej zveri. V okolí nie sú žiadne podobné porasty, na ktorých by sa zver roztratila,“ vysvetlil Peter Dianiška.
V tejto súvislosti ma zvlášť zarazila skúsenosť tunajších hospodárov, ktorí chcú na svojom majetku aktívne hospodáriť a zveľaďovať ho. Narážajú však na obmedzenia a nesúhlas mimovládnych organizácií. „Žiadosť o zmysluplné využitie pôdy majú podanú na desať hektárov zarastenej plochy, na ktorej rastú stromy s hrúbkou od 20 do 40 centimetrov. Chceli túto plochu prekategorizovať na les, ale ich snahu brzdí nesúhlas mimovládnej organizácie z Bratislavy.
Pritom chcú zasiahnuť do tejto plochy spôsobom, ktorý pomôže aj ochrane prírody. Les totiž bude po odstránení nežiaducich drevín plniť stopercentne všetky funkcie ako plniť má. Ak ale môže nejaká mimovládka na súkromnom majetku zastaviť túto snahu, tak je to na zamyslenie. Veď to je porušenie ústavy!
V tomto konkrétnom prípade to trvá už štyri roky. Ide o plochu, na ktorej predkovia súčasných vlastníkov pásli hospodárske zvieratá. Ale teraz ju nemôžu nijako zveľadiť, pretože do toho zasahuje niekto, komu táto pôda nepatrí, nežije tu, ale má právo sa vyjadriť. To je nepochopiteľné,“ skonštatoval Ing. Dušan Antal.
Napriek všetkým problémom sa rodina Dianiškovcov hospodárenia na pôde nevzdáva. Keď som sa Petra Dianišku opýtal prečo, odpovedal, že má k tejto práci vzťah: „Vyrastal som v horách, páči sa mi tu a chcem v horách ostať. Záleží mi na tom, ako to tu bude vyzerať. Nepokračoval by som v tejto robote, keby som nemal nasledovníkov. Práci na farme sa venuje aj moja dcéra a syn, ktorý je tiež včelárom. Rovnako dvaja bratovi synovia, takže je to skutočne rodinná farma.
Navyše mám štyri vnúčatá, ktoré sa tiež zaujímajú o zvieratká na farme. Keď sťahujeme ovce z pastvy v horách na farmu, prechádzame cez mesto a s ovcami ide pastier, pastierske psi a naše vnúčatá. Ľuďom, ktorí sa na to dívajú, sa tento pohľad páči. Symbolizuje nasledovníctvo, pokračovateľov našej práce, budúcnosť vidieka. Našu snahu udržať tradičné hospodárenie na poľnohospodárskej a lesnej pôde v súlade s tradíciami našich predkov.“
Jozef Marko

















