TÝŽDŇOVKA: Lesníci a folklór. Lesníčka spomína, že v súbore Poľana to nebolo len o tanci

Tento týždeň ma o tom presvedčilo stretnutie s Ing. Janou Herchlovou, konateľkou a riaditeľkou spoločnosti Obecný podnik lesov a služieb s r.o. Vyšný Medzev. Rodáčka z Veľkého Krtíša sa spolu so svojou dvojičkou Danou venovala v rodnom meste počas stredoškolských štúdií modernému tancu. V rokoch 1981 – 1985 študovala na Lesníckej fakulte vtedajšej Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene a stala sa členkou Folklórneho súboru Poľana. V rozhovore pre časopis LES & Letokruhy si na tie časy s úsmevom zaspomínala. Do rubriky Týždňovka som vybral časť jej spomienok.

„Folklórny súbor Poľana získal v roku 1981 zaradenie do kategórie B folklórnych súborov, čo mu umožnilo reprezentovať slovenský folklór v zahraničí. Súbor bol už vtedy na vysokej umeleckej úrovni. V tancoch nechýbalo výskanie, prekáranie, ujúkanie. Tancovali sme tance z Horehronia, Gemera, Podpoľania i z východného Slovenska.

Čo sa týka zahraničných zájazdov, pamätám si na Taliansko. Tam sme boli v Salerne a na Sicílii v Mesine. V Turecku sme vystupovali v prístavnom meste Mersin. Prešli sme cez bránu, ktorá bola vtedy pre nás zatvorená, pretože to bolo v rokoch, keď sme nemohli vycestovať do zahraničia. My sme si vlastne ten prechod za hranice vytancovali.

Počas prvej cesty sme precházali cez Rakúsko a len sme otvárali oči, pretože všetko sme videli upravené, v oknách domov žiarili muškáty. Alpy boli nádherné, ale asi najviac nás prekvapilo to, čo sme videli v obchodoch.

Na Sicílii nám neodporúčali vychádzať večer z hotela, pretože to nebolo bezpečné. Veľa sa vtedy hovorilo o mafii a my sme videli tamojšie budovy pokreslené krížami a kadejakými znakmi. Vystrašilo nás to. Aj za bieleho dňa sme sa my dievčatá držali našich chlapcov, neodvážili sme sa chodiť samé. To isté v Turecku. Tam som sa len na chvíľku pohla kvôli pohľadnici od kamaráta a už sa miestni zhŕkli okolo mňa.

Raz sme sa vrátili do rezortu, v ktorom sme bývali a bol ohradený. Postával tam chlap, ktorý si prišiel spomedzi nás vyberať dievčatá do svojho háremu. Naši mu vysvetlili, že slovenské dievčatá nie sú na predaj. Ale pritom turecké dievčatá si tamojší chlapci strážili tak, že naši sa na ne nemohli ani pozrieť, nie to ešte sa k nim priblížiť. Boli to pre nás neuveriteľné zážitky.

Viete, to nebolo len o tanci. V súbore sme boli kamaráti, ktorým keď ste zavolali, aj po absolvovaní školy, tak sme si mali vždy čo povedať, ostali sme v kontakte. Niektorí si preniesli lásku k folklóru aj do svojich domovov po ukončení pôsobenia v Poľane, napríklad manželia Vojtašákovci v Trenčíne. Takých príkladov bolo viac,“ povedala Ing. Herchlová.

Jozef Marko