Názor: Toto je vraj ochrana prírody (alebo posledné zbohom lesom)!

Prečo? Jednoducho to nebolo politicky, sociálne či ekonomicky (a najmä logicky) priechodné. Preto sa zvolila iná cesta likvidácie tohto odvetvia. Ide o šírenie demagógie, ktoré sa deje postupne, najmä osočovaním doterajšej činnosti lesníctva, masírovaním verejnosti nezmyslami, polopravdami či úplnými klamstvami. A výsledok „dlhodobej a cielenej práce“ je tu. Nielen verejnosť, ale aj vládnuce štruktúry štátu túto demagógiu začínajú akceptovať. Parlament schvaľuje opatrenia, aby lesy v niektorých  národných  parkoch prešli do správy Ministerstva životného prostredia SR.

To je, ale iba začiatok. Konečný cieľ je zlikvidovať lesníctvo. O tom sa ale zatiaľ nič nehovorí. Skôr opačne, sľubuje sa, že všetci doterajší zamestnanci, ktorí doposiaľ v lesníctve pracovali, neprídu o robotu. Budú brať peniaze za ničrobenie, alebo za realizáciu neefektívnych činností dočasne financovaných zo zdrojov Európskej únie? Je to už tak, že najprv sa všetko možné a nemožné sľúbi, potom sa to samozrejme nedodrží. Máme predsa už dosť novodobých skúseností.

Keďže nie je možné túto problematiku vyčerpať v krátkom príspevku, uvediem, resp. zopakujem len  niektoré skutočnosti. V prvom rade je to príspevok štátu na rozvoj lesov  po zmene spoločenského zriadenia od roku 1989. V stálych cenách v roku 1989 to bolo 37 mil. eur. V roku 1993 to bolo už len 9 mil. eur. Potom sa objem príspevku stabilizoval priemerne ročne na 7 mil. eur (roky 1994 - 1998).

Nasledoval ďalší pokles,  v rokoch 2004  a 2005 to už bol ročne len jeden milión eur. Ostatne v rokoch 2015 – 2019 to bolo v priemere ročne 6 mil. eur. Ako z uvedeného vidieť, ide približne o 1/6 z roku 1989, čo je katastrofálny vývoj. Takto možno hovoriť aj o zelenej ekonomike, o obnove hospodárstva, alebo o adaptácii lesov na klimatickú zmenu. Opatrenia, ktoré tu treba realizovať, resp. ich finančné zabezpečenie, sa zámerne neberú do úvahy. To je cesta, ktorou niektoré záujmové skupiny, vrátane politických, likvidujú odvetvie lesníctva na Slovensku.

Spomeňme si aj na roky po zmene spoločenského zriadenia na Slovensku v roku 1989. Vláda SR a Národná rada SR síce prijali uznesenie, že na realizáciu nápravných opatrení v lesoch poškodených imisiami sa vyčlení 50 % zo Štátneho fondu životného prostredia. Bolo tomu tak preto, lebo hynutie lesov nespôsobilo lesné hospodárstvo, ale priemysel. Vtedajší minister životného prostredia toto uznesenie ignoroval. Takýto vzťah k lesom bol zo strany životného prostredia. Nič sa nezmenilo, pokračuje to ďalej. Terajšie vládnuce štruktúry štátu, najmä MŽP SR chcú túto deštrukciu lesného hospodárstva zavŕšiť.   

Prečo tomu tak bolo a aj v súčasnosti stále je? Po roku 1989 mali na vývoj lesníctva negatívny vplyv najmä dve skutočnosti. Po prvé to bola jednoznačná orientácia na podnikanie, čiže tak, ako je to  v iných odvetviach. Tendenciou bolo sprivatizovať lesy vo vlastníctve štátu. Druhá tendencia bola majorizovať záujmy ochrany prírody a nebrať pritom do úvahy verejnoprospešné funkcie lesov a produkciu drevnej suroviny. Tieto rozporné tendencie vyústili do zrušenia bývalého Ministerstva lesného a vodného hospodárstva SR a k začleneniu odvetvia lesníctva do jedného rezortu s poľnohospodárstvom.

Problémy vznikli najmä v dôsledku vzniku nového rezortu Ministerstva pôsohospodárstva SR. Ďalej vo vzťahoch k ochranne prírody. V rámci nového rezortu, t. j. ministerstva pôdohospodárstva sa lesníctvo stalo príveskom k majoritnému sektoru. Tu bol nepriaznivý vývoj, čo sa samozrejme prejavilo aj vo vzťahu k lesníctvu. Stúpala agresivita ochrany prírody vo vzťahu k lesníctvu, ktorá presadzovala svoje záujmy bez zreteľa na polyfunkčné poslanie lesov. Pokračovať by bolo možné ďalším vývojom, keď spracovanie dreva prešlo z ministerstva hospodárstva na ministerstvo pôdohospodárstva, resp. sekciu lesnícku. Neprimeraná dominancia ochrany prírody stúpala. V roku 1994 došlo k prijatiu zákona o ochrane prírody a krajiny, v roku 2002 k prijatiu jeho novely. Najmä dôsledku tejto novely a  jej implementácie došlo k takému premnoženiu podkôrného hmyzu, ktorá  nemá obdobu v celej histórii lesníctva na Slovensku. Takto sa dostávame do súčasnosti, resp. na začiatok tohto príspevku.

Do lesníckej školy som začal chodiť v roku 1954. V lesníctve som pôsobil na rozličných pozíciách. Môžem, ale povedať, že toľko demagógie, pokiaľ ide o lesy a zaobchádzanie s nimi, som nepočul za predošlé desaťročia. Je vôbec možné takto verejnosť klamať a zavádzať? Zrejme áno, veď sa to takto deje. Vedia títo novodobí ochrancovia prírody, ako je to napríklad so zastúpením smreka na Slovensku? Napríklad to, že pod veľkým tlakom sa za minulého režimu ako maximálne zastúpenie smreka na Slovensku stanovilo 27 % (1974)?

Pritom negatívny vplyv na stanovište sa eliminoval tak, ako to vyžaduje princíp trvalo udržateľného rozvoja, pestovaním väčšieho zastúpenia biologických drevín, zvlášť buka a ďalších listnatých drevín. Na území Českej republiky sa uvažovalo so smrekovým hospodárstvom na úrovni 63 % plochy a borovicovým  hospodárstvom na úrovni 28 % (1972). Čiže dohromady spolu na 91 % plochy a hlavnými drevinami mali byť ihličnany. Pokiaľ ide o hospodársky spôsob v ČR mal byť základný obnovný prvok holorub na výmere 50 % až 60 % (1972).

A ešte predsa nakoniec, pýtam sa, čo robí štátna správa lesného hospodárstva? Prečo nepredloží dôkazy o tom, že v lesných hospodárskych plánoch (programoch starostlivosti o lesy) sa v národných parkoch nepredpisovali  holoruby. Ak k dočasnému odlesneniu došlo, že to bola náhodná ťažba, buď v dôsledku vetrových polomov alebo šírenia podkôrneho hmyzu. Alebo sme už tak zastrašení, že sa bojíme povedať pravdu?

V žiadnom prípade sa nenechajme uchlácholiť peknými rečami, že sa všetko bude riešiť. Uvedomme si, že my lesníci nesieme zodpovednosť za to, aký bude v lesoch ďalší vývoj. Jednoznačne treba využiť doterajšie výsledky lesníckej vedy a výskumu spolu s bohatými skúsenosťami praxe. Zároveň sa musia rešpektovať práva vlastníkov lesov. Vyjadriť sa síce môže každý, teda aj nekompetentné osoby, ale zodpovednosť nesieme predsa my, lesníci.

Jozef Konôpka