Názor: Poľovníctvo ako kultúrne dedičstvo

Kultúra (z lat. cultura odvodené od colere, čo znamená pestovať) je spravidla definovaná ako súbor zvykov, vzťahov, inštitúcií, umenia a iných čŕt, ktoré charakterizujú spoločnosť alebo sociálnu skupinu. (Wikipédia). Poľovnícka kultúra je zo svojej podstaty „prízemnejšia“ ako moderné umenie, a preto sa možno v kontexte obrovských spoločenských zmien a technologického rozvoja posledných niekoľko desiatok rokov posúvala pomalšie. Ale pohybuje sa a musí sa posúvať ďalej, ak chce bezpečne preniesť svoje základné hodnoty aj cez 21. storočie. Významnú úlohu tu môže zohrať formovanie tradícií poľovníctva a ich prezentácia širokej verejnosti.

Kultúrne dedičstvo je prinajmenšom inštitucionálne vynálezom UNESCO. Keď chceme hovoriť o dedičstve, je to v zmysle dobra, tradícií a obyčají. V prípade kultúrneho dedičstva UNESCO sa rozlišuje medzi hmotným a nehmotným kultúrnym dedičstvom. Pod hmotným kultúrnym dedičstvom sa rozumejú budovy, obrazy, dokumenty, zbrane, trofeje, šperky a iné. Nehmotné kultúrne dedičstvo sa vzťahuje na ústne tradície a prejavy vrátane jazyka (a to nie len štátneho) ako nositeľa nehmotného kultúrneho dedičstva, vedomosti a postupy pri zaobchádzaní s prírodou a iné.

Ale to všetko sa k nášmu poľovníctvu predsa hodí. Po príklad nemusíme ísť ďaleko. Česká republika totiž uznala poľovníctvo za národné kultúrne dedičstvo v roku 2011. U nás je zatiaľ uznané ako kultúrne dedičstvo len sokoliarstvo. Ale nemalo by byť naším hlavným cieľom zaviesť poľovníctvo podľa českého vzoru ako kultúrne dedičstvo či kultúrny majetok?

Poľovnícka kultúra je súhrnom všetkých poľovníckych výdobytkov z minulosti i súčasnosti v hmotných a nehmotných oblastiach. Poľovnícka kultúra, tzn. remeslá, zvyky, literatúra, umenie, sa môžu regionálne líšiť ale napriek tomu poľovnícky jazyk zostáva spoločný, rovnako ako snaha o etické poľovníctvo alebo zvyky akým je napr. posledný hryz. Dedičmi sme my všetci, každý jeden poľovník je dedičom a nositeľom tradície.

Každá tradícia, každý zvyk aj v poľovníctve bol niekedy vynájdený alebo zavedený. Neznalý problematiky si môže myslieť, že tieto tradície a zvyky tu boli odjakživa a stáva sa aj to, že sa na niektoré tradície zabúda. Zvyky, obyčaje, tradície, to všetko neprichádza z ničoho nič, ale nebolo to tak vždy.

Podstatou týchto úvah je poukázať na to, že tradície nie sú vytesané do kameňa, ale že musia byť neustále formované. Formovanie tradícií znamená snahu zachovať základné hodnoty v meniacich sa podmienkach a znalostiach. Tradície vytvárajú kontinuitu tým, že spájajú minulosť, budúcnosť a prítomnosť. Tradície vytvárajú identitu prenášaním hodnôt, vytvárajú  bezpečnosť poskytovaním vedenia a vytvárajú komunikáciu všade tam, kde sú viditeľné. Problémom dnešnej doby z pohľadu poľovníctva je, že tradície síce vytvárajú komunikáciu, ale z okruhu poľovníckej kultúry sa k mestskému obyvateľstvu dostávajú len niektoré oblasti ako napr. biodiverzita (pretože dnes je všadeprítomná), hudba a jedlo (divina).

Predstavte si bežnú situáciu - výrad, odovzdávanie zálomkov a trúbenie halali a spojte si ju s dnešným teplým počasím a dodržiavaním zásad hygieny diviny. Nemali by sme sa vzhľadom na okolnosti (teplé počasie) vzdať výradu a vymyslieť novú tradíciu? To by bol na jednej strane zisk pre nepoľovníckeho koncového užívateľa, ale na druhej strane strata pre poľovnícku kultúru alebo tradíciu. Tu sa myseľ poľovníka zameriava na efektivitu založenú na vedomostiach.  

Ale späť ku kultúre. Odovzdávanie tradícií je predpokladom ich zachovania a prípadného ďalšieho rozvoja. Či sa to bude niekomu páčiť alebo nie, ekonomický prínos poľovníctva netreba v žiadnom prípade podceňovať. Napríklad v Nemecku sa odhaduje na viac ako 4,5 miliardy eur. Poľovník je nositeľom kultúry a netýka sa to len zvykov. Chápať sa to dá aj takto: Bežný poľovník u nás popri civilnom zamestnaní pracuje napr. ako kynológ, veterinár, kuchár, biológ, mechanik, hudobník, ekológ či učiteľ a iné. Čo to znamená?

V závislosti od oblasti, okolností a dispozícií musí bežný poľovník tieto oblasti dostatočne poznať, aby sa vedel zorientovať a vedel, čo má robiť, alebo za čo je zodpovedný. A tu sa možno dostávame k ďalšej podstate toto, prečo niektorí ľudia nenávidia poľovníctvo resp. bežných zodpovedných poľovníkov.  V dobe špecialistov a expertov sa niekto, kto má toľko záujmov a vedomostí, pre väčšinu neznalých problematiky poľovníctva stáva podozrivým – a potom na to bežní poľovníci doplácajú!

Niečo tu nie je v poriadku, však? Poďme v našich úvahách ešte ďalej. Sú ľudia, ktorí hovoria o tom, že to, čo robíme ako bežní poľovníci, by vedeli zabezpečiť aj štátni zamestnanci – profesionáli. Týchto by však musela platiť široká verejnosť zo svojich daní. A stálo by to obrovské peniaze. Čo by to znamenalo pre kultúru poľovníctva? A skúste sa kolegovia poľovníci spýtať sami seba, čo by pre vás znamenalo, kedy sa od zajtra poľovníctvo skončilo, a skúste to vyjadriť vlastnými slovami. Že je to ťažké? Samozrejme že áno. Ale prečo o tom takto píšem?

Pretože každý z nás poľovníkov je nositeľom kultúry, a preto aj vy ste ambasádormi poľovníctva a ako takí si musíte položiť otázku, čo ste už urobili a čo môžete v rámci svojich možností ešte urobiť pre zachovanie, akceptovanie a podporu dobrého meno poľovníctva a poľovníckej kultúry.

Ten kto chce brániť ďalšiemu rozvoju poľovníctva a nedajbože zakázať výkon práva poľovníctva na Slovensku prostredníctvom zákazov napr. aj zo strany EÚ, pácha zločin proti našej kultúre a kultúrnemu dedičstvu. EÚ sa vyjadrila, že bude pri rozhodovaní zohľadňovať kultúru jednotlivých členských štátov.

Keď sa povie formovanie tradícií, neznamená to vyhodiť ich jednoducho von oknom alebo sa len  prispôsobiť aktuálnej dobe. Tu musíme ako poľovníci prejaviť vysokú mieru otvorenosti pre nové veci. Ako sa bežne hovorí, ten kto si je istý svojimi hodnotami, sa nemusí báť nového. Ústrednou hodnotou poľovníckej kultúry je poctivosť v poľovníctve. Vaše poľovnícke jadro sa nestratí prostredníctvom nových vedomostí, poznatkov a zodpovedajúcich úprav. Práve naopak.

„Tradíciu nemôžeme považovať za popol, ale za odovzdávanie plameňa.“

„Prírodné a kultúrne dedičstvo nepostavíme za rok ani za 10 rokov, ale zničiť sa dá veľmi rýchlo“

Ing. Ján Krnáč