Názor: Ako ďalej, Zamagurie...?

Chytilo ma to za srdce, lebo v tomto meste som sa narodil a v neďalekých Spišských Hanušovciach som prežil celé svoje detstvo až do odchodu na Vysokú školu lesnícku a drevársku do Zvolena. Hneď sa mi premietol celý film môjho detstva. Doma sme vlastnili mlyn a popri tom sme mali aj dosť veľké hospodárstvo. Celý rok bolo roboty vyše hlavy. Boli sme piati súrodenci a už od piatich rokov som pásol kravy, neskôr to bolo pomáhanie pri ručnom kosení, keďže slovo kosačka sme nepočuli, sušenie a zvážanie sena. V lete, a to najmä počas letných prázdnin, o tretej ráno ísť kosiť pokiaľ bola rosa, potom sušiť a večer do desiatej zvážať seno.

Mojím snom vtedy  bolo, aby popršalo, aby sme si oddýchli a aby čím skôr skončili prázdniny. Do konca prázdnin ale museli byť takmer všetky práce ukončené. Následne po prázdninách, aj počas môjho štúdia na Gymnáziu v Spišskej Starej Vsi, tieto práce pokračovali. Po príchode zo školy ma čakal papier, kde bol rozpísaný plán roboty do večera. Bola to veľká drina, nesmela na poli ostať ani malá plocha pôdy neobrobená alebo nepokosené. A tak aj vyzeral náš chotár.

Raz do týždňa bol výkup dobytka na Grube. Každý týždeň takto išlo z obce plné auto dobytka do Svitu na bitúnok. Na jeseň bol čas na prípravu dreva. Pôsobil u nás pán horár Koľada. Bola to veľká autorita. Neraz nás naháňal, keď nám kravy utiekli pásť sa do lesa. Rúbať v lese sme mohli len sucháre a keď sme vyrúbali suchára, tak mal problém nájsť miesto, kde to bolo, pne sme zamaskovali. Už vtedy sa mi zapáčila lesnícka uniforma a flinta na chrbte.

Po základnej škole som teda chcel ísť na lesnícku školu. Vtedajšia doba to nedovoľovala - nebol som z robotníckej  rodiny - ako vraveli, otec kulak a buržuj, mlynár. Nasledovalo gymnázium a po jeho skončení prihláška na vysokú školu. Tam sa mi už podarilo dostať, ale nielen s Božou pomocou. Bolo to v čase, keď už aj u nás založili JRD. Do sveta som odchádzal v čase, keď náš chotár vyzeral ako chotár. Prešli roky štúdia, domov sa vrátiť profesionálne neprichádzalo do úvahy pre plné stavy. Nasledovalo založenie rodiny, iné starosti. Domov som chodil menej často. Chotár sa postupne menil. Z výnosného hospodárenia sa to zmenilo na celoplošné chovanie oviec. Plochy, kde sme pásli kravy, postupne zarástli. V poslednom čase sa tam pohybujem častejšie, lebo robím odborného lesného hospodára v našom urbáre.

V čom je pointa? Ako som už spomenul, naše súkromné pozemky spadajú do ochranného pásma Pieninského národného parku. Badať to na celkovom hospodárení v danej oblasti. Tam, kde sa niekedy pestovali zemiaky, jačmeň, ovos a choval sa hovädzí dobytok, sú len samé lúky, kde sa sporadicky pasú ovce. Sem tam vidno celoročne pasúci sa dobytok. Odporúčal by som vidieť niektorým ľuďom, ako v zime pri -20 stupňoch Celzia ohrýzajú stoh sena.

Toto nesmieš, tamto nesmieš, toto budeš robiť až ti dovolíme. Lúku budeš kosiť až odkvitne nejaká rastlinka, pôdu nebudeš hnojiť, lebo to škodí. Na bobry sa neopováž siahnuť a tak tie menia naše súkromné pozemky na mesačnú krajinu. Nesmieš ničiť krajinu vizuálnym smogom. Kalamitu budeš spracovávať  až  ti  to dovolíme. Už teraz je to  zo strany "ochranárov" neúnosné. Čo bude, až dôjde k danej zmene? Zmení sa tak ospevované Zamagurie na druhé Poloniny? Dôjde k podobnému vyľudneniu ako tam?

Títo ochranári sa arogantne správajú už teraz. Čo bude, keď prejde táto novela zákona? Dvanásť ľudí, ktorí tam doteraz pracujú, je nehorázne mrhanie našimi spoločnými peniazmi. Pri jednaní o kosných lúkach, ktorého som sa zúčastnil ako vlastník pozemkov, by som odporúčal vidieť, ako sa správali títo ľudia. Arogancia, samá arogancia. Toto som nezažil ani za bývalého režimu. Nuž, čo dodať na záver. Nechceli by ochranári, aby sa vrátili tí ľudia, čo tam niekedy krvopotne pracovali a tam žili.

Ing. František Babiar

Pozn. red.: Redakcia nezodpovedá za informácie zverejnené v tomto článku. Ide o názory autora, ktoré sa nemusia zhodovať s názormi redakcie.