Komentár: Ochranári sa paradoxne chápavo tvária pri veciach, ktoré nechápu

Globálne hnutie za ochranu prírody bolo historicky založené na vytváraní chránených území s dôrazom na prvý uvedený extrém. Zhoršujúca sa situácia, v dôsledku rastúcej urbanizácie a šírenia virtuálnych médií spôsobila, že ochrancovia prírody sa čoraz viac obávajú, že nedostatok „spojenia s prírodou“ u ľudí bude viesť k znižovaniu verejnej podpory pre ochranárske účely.

Bola to práve dominantná stratégia v dejinách globálnej ochrany prírody, vytvorenie prísne chránených území fyzicky oddeľujúcich ľudí od voľne žijúcej zveri, ktorá je v nemalej miere zodpovedná za toto odcudzenie, vnímané ako ohrozenie podpory ochrany prírody.

Paradoxom posledných desaťročí je snaha ochrancov prírody o opätovné prepojenie ľudí s prírodou pomocou rôznych programov a iných aktivít.

Donedávna považovali nárast digitálnych médií za jeden z hlavných faktorov prekážky prepojenia medzi človekom a prírodou. Zvýšený dosah a vplyv sociálnych médií tzv. platforiem web 2.0 sa stali pre ochrancov prírody novou príležitosťou na dosiahnutie tohto cieľa prostredníctvom napr. Wikipédie, YouTube, Facebooku, Twitteru, Instagramu a ďalšie. V prípade web 2.0 ide o etapu vývoja webu, kedy došlo k nahradeniu pevného obsahu webových stránok priestorom pre zdieľanie a spoločnú tvorbu obsahu.

Prvý, ktorý preskúmal a teoreticky rozpracoval využívanie platforiem web 2.0 ochranárskymi organizáciami na podporu virtuálneho spojenia s prírodou, bol profesor na holandskej univerzite Bram Büscher. Takéto aktivity charakterizoval ako predstavu „prírody 2.0“.  Analýza „prírody 2.0“ sa odvtedy používa na opis rôznych nových javov, vrátane používania selfie ako formy environmentálneho aktivizmu.

Preto takéto úsilie o ochranu prírody stelesňuje zásadnú rozpoltenosť, kde na jednej strane sa zameriava na ochranu voľne žijúcej zveri pred ľuďmi, ale na druhej strane sa snaží znovu spojiť ľudí s voľne žijúcou zverou, od ktorých sú odcudzení samotnou ochranou prírody.

Ďalším paradoxom ochrancov prírody bolo odôvodnenie, že ak sa pozornosť ľudí sústredí na platformy web 2.0, tak sa uchytí a tým sa presmeruje späť do prírodných krajín, od ktorých boli ľudia oddelení offline.

Organizácie na ochranu prírody teda začali tieto médiá zoširoka využívať cez rôzne blogy, webové stránky, živé kamerové prenosy, ktoré „pozývajú používateľov k virtuálnej interakcii s chránenými oblasťami“. S rozvojom infraštruktúry v samotných chránených územiach je toto úsilie čoraz viac podporované.

Ľudia si môžu vizualizovať na diaľku pomocou fotopascí a prostredníctvom živých video prenosov premietať online voľne žijúcu zver. Okrem pozerania môžu diváci tieto snímky aj komentovať. Ide o akési virtuálne cestovanie v reálnom čase, náhradu za stratu priameho spojenia s voľne žijúcou zverou, pomocou niekoľkých stlačení klávesnice doma, v škole alebo niekde inde.

Táto stratégia, založená na súčasnom odrádzaní od interakcie medzi ľuďmi a voľne žijúcou zverou vo fyzickom priestore a podpora ich opätovného prepojenia online, sa nazýva „koexistencia 2.0“. Aj keď  podpora „koexistencie 2.0“ rôznymi ochranárskymi aktérmi slúži ich cieľom v oblasti ochrany prírody, súčasne ale zdôrazňuje ďalší paradox, ktorý stelesňuje snahu o opätovné prepojenie ľudí a zároveň o život v bezpečnej vzdialenosti od nej.

Paradoxom je, že ochranári sa tvária veľmi chápavo pri veciach, ktoré oni samy nechápu.

Niektorí ochrancovia prírody idú ešte ďalej a tvrdia, že ľudia by mali byť v čo najväčšej možnej miere a v čo najväčšom meradle oddelení od voľne žijúcej zveri. Obhajujú rast a rozširovanie chránených území tak, aby zahŕňali čo najväčšiu časť zemského povrchu napr. program WWF. A tak sa veľká časť diskusií s bezprecedentnou záplavou verejných reakcií a aktivizmu napr. na podporu veľkých mäsožravcov, odohráva vo virtuálnom priestore.

Čo sa však stane s prírodou, keď z nej ľudia zmiznú?

V súčasnosti žije v mestských oblastiach väčšina ľudí, čo znamená väčšiu vzdialenosť medzi ľuďmi a voľne žijúcou zverou. Hoci táto vzdialenosť pomáha minimalizovať priame konflikty medzi človekom a voľne žijúcou zverou, súčasne predstavuje obavu, že „odpojenie od prírody“ zníži podporu úsilia o ochranu prírody v krajine. Preto sa online podpora opätovného spojenia s prírodou stala ústredným zameraním ochranárskych organizácií. Informácie od nich prúdia prostredníctvom digitálnych médií a snažia sa „naučia“ ľudí, ako byť „zodpovedným ochrancom voľne žijúcej zveri“.  

Aj tu môžeme vidieť jeden z paradoxov, kedy sú ľudia vo všeobecnosti súčasne zobrazovaní ako súčasť prírody aj ako oddelení od prírody.

Napríklad rozlišovanie medzi „divokým“ priestorom, ktorý obývajú medvede a ľudským priestorom v rámci platformy web 2.0 sa robí hlavne z dôvodu, že medvede majú právo existovať nezávisle od ľudí. V kontexte sú ľudia vnímaní len ako nevítaní návštevníci v divokej prírode a sú tiež povinní znášať následky zasahovanie do divokej prírody, byť si vedomí rizík, ktoré to so sebou prináša a preto je potrebné prijať preventívne opatrenia pre vlastnú bezpečnosť. Mnohé z vyhlásení, ktoré sa objavujú vo web 2.0, sú výlučne zamerané na práva medveďov. Pritom úplne ignorujú práva miestnej komunity, ktorá musí s medveďom koexistovať.

Keď sa ochrancovia prírody snažia sprostredkovať túto nerozhodnosť podporou spojenia s voľne žijúcou zverou vo virtuálnom priestore a zároveň odrádzajú od fyzickej interakcie, ide o dynamiku, ktorá sa nazýva „koexistencia 2.0“.

Práve snahy ochranárov o pestovanie „koexistencie 2.0“ len potvrdzujú dlhoročnú západnú koncepciu prírody ako cudzej entity, ktorá existuje samostatne oddelene od ľudského myslenia a činností.

Pričom zároveň paradoxne nabádajú ľudí, aby sa znovu spojili a žili v harmónii s prírodou, od ktorej sú fyzicky aj vedomostne odcudzení.

A práve týmto spôsobom „koexistencia 2.0“ prispieva k posilneniu oddelenia medzi človekom a prírodou. Táto dynamika len potvrdzuje spoločné obavy, ktoré sa týkajú úlohy digitálnych médií pri zhoršovaní pocitu odcudzenia ľudí od neľudskej prírody a zároveň je v rozpore s rastúcimi výzvami na pestovanie skutočnej koexistencie človeka a divej zveri v rámci spoločného fyzického priestoru.

Pravdou ale zostáva, že žiadna „príroda 2.0“ a „koexistencia 2.0“ v reálnych podmienkach neexistuje, je to len akýsi výplod nejakej virtuálnej fantázie „ochranárov prírody“.

Ing. Ján Krnáč