Známy lesník varuje: Bezzásahovosťou si zničíme horské smrečiny
- Zverejnené v O čom sa píše
- Pridať nový komentár
Peter „Brčo“ Šiška, polesný z Čermeľskej doliny v Mestských lesoch Košice, ktorý publikuje na svojom profile na sociálnej sieti populárne statusy, kladie v tom najnovšom mnohé nástojčivé otázky, adresované nielen lesníkom a vlastníkom lesov, ale najmä celej našej spoločnosti. A zároveň odpovedá na tieto otázky svojimi odbornými aj cestovateľskými skúsenosťami a profesijným nadhľadom, ale i citlivým vnímaním života ľudí na slovenskom vidieku. Kiež by rovnako dobre poznali, chápali a rešpektovali život vidiečanov a ich prepojenie na les a prírodu aj ľudia z väčších miest. Veľmi by to pomohlo im aj našim lesom.
Peter Šiška píše: „Za posledné mesiace som si prečítal a vypočul rôzne názory od lesníkov, ochranárov a aktivistov. Mnohí moji kamaráti ochranári by najradšej videli pralesy na celom Slovensku. Ale oni patria do malej komunikujúcej menšiny, ktorú podporujú hlavné média a tým emocionálne ovplyvňujú väčšinu spoločnosti. Ale koľko ich je, päť percent? Naše lesnícke hlasy nie je skoro vôbec počuť. Ale potom je tu väčšina ľudí z vidieka a miest, ktorí majú čo robiť, aby prežili a uživili svoje rodiny. Robia od rána do večera a mnohokrát nemajú času ani čítať, nie to ešte písať. Ale ich názor počuť na uliciach, v autobusoch, vlakoch, v lesoch a na poliach.
Obraciam sa na väčšinu, ktorá nemá času písať, nemáte už po krk tých smrekových suchárov? To chcete, aby sme sa my lesníci prestali starať o horské smrečiny a nechali ich uhynúť bez úžitku pre človeka? Áno, aj naši pradedovia lesníci urobili chyby, keď vysadili pred 100 rokmi smrekové monokultúry. Ale vtedy bola taká doba, stavali sa drevenice, stodoly, v mestách drevené konštrukcie striech a bola aj iná klíma. A tak po smreku bol veľký dopyt. Kto je dnes taký múdry, aby nám povedal, ako bude svet vyzerať o 100 rokov?
Bezzásahovosťou a zákazom spracovania vetrovej kalamity na Slovensku si zničíme horské smrečiny. Stačí sa pozrieť, ako odchádzajú lesy v Západných Tatrách, ktoré neboli postihnuté vetrom. Ale úradníci zakazujúci spracovávať lykožrútom napadnuté stromy sa ďalej v tom vyžívajú. A toto chceme urobiť v zelených smrečinách na Muránskej planine, ktoré krajinársky dotvárajú okolie nádherných lúk? Keď zavriem oči, už vidím tie vyschnuté a polámané smreky, ktoré popadané na sebe a na konároch, bez kontaktu s pôdou a vlahou tam vydržia desiatky rokov. Čo sa tam zmladí? Aj tak zase len smrek a pionierske dreviny. Nie je lepšie likvidovať chrobačiare, nedovoliť premnoženie lykokožrúta, postupne meniť druhovú skladbu drevín, aby sme tam po rokoch mali zmiešané lesy so smrekom, bukom, jedľou, javorom, jaseňom, borovicou, smrekovcom a inými drevinami? A pritom využívať prírode blízke hospodárenie, tak ako to robia chlapci-lesníci na Muráni.
My sme kultúrna krajina, kde lesy pred 300 rokmi boli zdevastované baníctvom a valašskou kolonizáciou. Mnohí sa dnes opičia po bezzásahových amerických národných parkoch, ale keď u nás vznikla v roku 1809 lesnícka akadémia, tak okolo Skalnatých hôr ešte žili indiánske kmene svojím pôvodným životom. V roku 2019 som navštívil niektoré národné parky v USA, napr. v štáte Colorado ma vôbec nenadchli ich lesy. Ihličnany odchádzajú a všade sa tlačí osika. Ale nech si to robia ako chcú, no my máme iné podmienky. Aké pekné sú už napr. zmiešané mladé les,y vysadené vo Vysokých Tatrách po kalamite, ktoré ešte doplnila príroda o pionierske dreviny.
Ale to vraj nie sú lesy, ktoré my našou prácou vytvoríme. To sú vraj plantáže. Tak som sa rozhodol, že budem svoje plantáže na polesí fotiť a zverejňovať ich. Na obrázku je plantáž č.1 v poraste 173 A...“
Jozef Marko