Zarastené biele plochy ako odstrašujúci príklad samovývoja
- Zverejnené v O čom sa píše
- Pridať nový komentár
Takzvané biele plochy sú pozemky porastené lesnými drevinami s charakterom lesného porastu, vedené ako nelesný pozemok (resp. iný ako lesný pozemok). V Zelenej správe 2019 je uvedené, že podľa výsledkov druhého cyklu Národnej inventarizácie a monitoringu lesov Slovenskej republiky v rokoch 2015 - 2016 dosahuje výmera bielych plôch približne 300 000 hektárov, čo predstavuje významný, takmer 15% podiel výmery lesných porastov na lesných pozemkoch.
Na problém bielych plôch sa pozrel z aktuálneho uhla pohľadu predseda Pozemkového spoločenstva Bývalých urbarialistov obce Pribylina Ing. Michal Králik. K fotografii na sociálnej sieti, ktorú zverejňujeme aj na stránke Lesmedium.sk, pridal tento stručný a výstižný komentár: „Nepozeráte sa na smrekovú monokultúru, vypestovanú lesníkmi, ale na tzv. bielu plochu. Sú to bývalé poľnohospodárske pozemky, na ktorých sa pred niekoľkými desaťročiami prestalo hospodáriť a prirodzeným spôsobom zarástli drevinami. Takýchto plôch sú na Slovensku tisíce hektárov. Veľmi dobre na nich môžeme pozorovať, aký scenár môže nastať v chránených územiach, ponechaných na samovývoj. Aj táto fotografia dokumentuje, že bezzásahovosť nemusí zákonite vytvárať stabilné, vekovo a druhovo diferencované lesy“.
V reakcii na jeho status o zarastených bielych plochách sa v diskusii objavili aj tieto zaujímavé komentáre:
Matej Dobák: „Takéto stromy boli navyše v mladosti často atakované zverou, ovcami či kravami, ohryzom alebo obdierané ratičkami. Preto je z nich väčšina napadnutá podpňovkami a zvnútra hnijú. Takto majú narušenú stabilitu a menšiu životaschopnosť brániť sa podkôrnemu hmyzu...“
Milan Koreň: „Dnes už nieto iné východisko, len takéto lesné zárasty, prednedávnom napr. pasienkové riedkolesy, premeniť sekerou a podsadbami na lesné porasty. Problém spočíva v majetkovej držbe. Takto dnes vyzerajú aj niekdajšie, ručne, kosou obhospodarované súkromné lúky na lokalitách, ktorým sa mechanizácia vyhýba už desaťročia.“
Jozef Marko