Za zelený les na sociálnej sieti: Ide nám o prírodu a les, alebo o eurofondy?

Ing. Rimarčík na otázku, čo ho viedlo k založeniu facebookovej skupiny Za zelený les, odpovedal: “Ak chceme my lesníci v tejto spoločnosti niečo dosiahnuť, tak tým, že budeme komunikovať iba sami medzi sebou, nič nezmeníme. Jediný spôsob je ten, že budeme pristupovať k verejnosti tak, ako v každom vyspelejšom štáte Európy. Znamená to, že musíme vnímať les a lesníctvo ako vec verejnú. Musíme si uvedomiť, že v lesoch každý bol. Jeden na huby, iný na prechádzke, ďalší na bicykli. A každý bude o tom, čo v lese videl, hovoriť. Jednému vadia konáre pod nohami, druhému zasa niečo iné. Les sa skrátka dávno stal vecou verejnou.

Momentálne profitujú rôzne ochranárske skupiny na tom, že aj keď nič nerobia, krásne to prezentujú. A preto nad nami vyhrávajú. My lesníci síce robíme osem hodín denne v lese a pre les, ale svoju robotu neprezentujeme. Dnes robiť niečo dobre, to je len prvá polovica úspechu. Druhou polovicou úspechu je marketing. My si teda robíme svoju prácu dobre, ale na výsledkoch našej práce profitujú ochranári, ktorí nerobia nič. Prečo máme pralesy? Pretože ich zachránili lesníci. Prečo máme rezervácie? Opäť vďaka lesníkom. Verejnosť to ale nevie.

Musíme konečne chytiť opraty do vlastných rúk a hovoriť verejnosti o tom, že my lesmíci sme tí najpovolanejší, ktorí chránia lesy. Sme v nich každý deň, poznáme ich lepšie ako ktokoľvek iný.”

Ing. Rimarčíkovi som k tejto téme položil ešte jednu otázku: Prečo ste zvolili názov facebookovej skupiny Za zelený les? “Bola to reakcia na to, že niektorým ochranárom stačí, ak les vyschne. To je pre nich najvzácnejší les, lebo tam nerušenie prebiehajú prírodné procesy. My lesníci ale vieme, že najvzácnejší les je ten, v ktorom sú zastúpené všetky jeho vývojové štádiá. Je v ňom mladý, starý les i mŕtve drevo.

Keď kráčam rovnovekým, trebárs storočným porastom, les v ňom je pustý. Keď sa ale v lese nachádza materský porast aj mladina, je plný života. Mám na mysli priestorovo, druhovo a vekovo pestrý porast, ktorý plní všetky svoje funkcie a určite oveľa lepšie ako odumretý les.

Nie som proti bezzásahovému režimu, ale patrí len tam, kde má opodstatnenie. Nemôžeme predsa najskôr hovoriť o tom, že v národných parkoch bude 50 percent bezzásahu a potom dokonca 75 percent. Do porastov treba ísť a určiť tie, ktoré sú na bezzásah vhodné a až potom hovoriť o percentách. U nás ochranári postupujú presne naopak. Výsledkom sú rozpadnuté porasty.

V súčasnej dobe prudkých klimatických zmien musíme lesom naopak pomôcť, aby sa na tieto zmeny čo najrýchlejšie adaptovali. U nás sú porasty s rozstrúseným zastúpením duba na úrovni 5 percent. Ja ale dokážem vyberaním hraba postupne dosiahnuť, aby mal dub v rubnom veku v danom poraste 50 percentné zastúpenie, pretože v čase zvyšovania priemerných teplôt je práve výskyt duba na južných expozíciách veľmi žiadúci.

Podporím tak stabilitu porastu a jeho odolnolnosť voči klimatickým zmenám. Ak by som porast nechal na samovývoj, tak hrab by dub potlačil. Takže bezzásah nemôžeme plánovať od stola, len aby boli kvôli eurofondom dosiahnuté potrebné percentá. Ide nám o eurofondy, alebo o les a prírodu?,” zakončil svoje zamyslenie Ing. Rimarčík.

Jozef Marko