Stav našich lesov: Kto zlyháva?

Áno, časť zodpovednosti za nepekný stav niektorých slovenských pohorí síce nesie ľudská chamtivosť a nezodpovednosť, ale tieto vlastnosti mohli uplatniť svoju deštrukčnú silu iba v súčasných podmienkach, keď zlyháva v svojich základných funkciách štát ako taký.

Zlyháva v preventívnej a represívnej oblasti, keď z dôvodov nešťastnej reformy štátnej správy zrušil špecializovanú štátnu správu lesov a životného prostredia pričom vplyvom prevažne politicky motivovaných zmien ochromil ich odborné a objektívne rozhodovanie, čím stratili veľkú časť svojej autority a rešpekt potenciálnych špekulantov.

Zlyháva v legislatívnej oblasti, keď nedokáže pripraviť jasné a vzájomne kompatibilné zákony o lesoch a ochrane životného prostredia, čo spôsobuje chaos a nezdravý rezortizmus, ktorý paralyzuje akékoľvek snahy o hľadanie spoločných riešení.

Zlyháva v komunikácii s obyvateľmi nášho vidieka, ktorí vlastnia prírodné bohatstvo ako zdroj svojej obživy, neberie ich ako partnerov a prijíma opatrenia, ktoré ohrozujú ich schopnosť vôbec v podmienkach marginalizovaných oblastí Slovenska prežiť.

Zlyháva v uplatňovaní zásady rovnakého prístupu a vyváženého zaobchádzania so všetkými občanmi najmä v tom, že dokáže vytrvalo ignorovať iba názory tých, ktorí v prírode hospodária a z jej produktov žijú a na strane druhej aktivistické názory iných berie ako nedotknuteľné a pre svoju činnosť určujúce.

Zlyháva v schopnosti svojim občanom (áno, aj tým ktorí podpisujú rôzne petície) jasne povedať aké sú finančné povinnosti štátu voči tým vlastným občanom, ktorí svoj majetok poskytli pre naplnenie verejného záujmu, ktorým je ochrana prírody. V tejto súvislosti by bolo potrebné povedať najmä, ako si štát tieto povinnosti plní (či skôr neplní) so zreteľom na to, že títo občania sa svojho majetku vzdali v dobrej viere, že nebudú len trpnými (a trpenými) účastníkmi celého procesu, ale stanú sa jeho aktívnou súčasťou, ktorá pomôže nielen prírode, ale aj im.

Výsledkom týchto zlyhaní je narastajúca nedôvera obyvateľov nášho vidieka v schopnosť štátu spravodlivo tieto veci riešiť, narastajúci chaos a s ním spojená snaha niektorých ľudí brať veci do svojich rúk niekedy aj na úkor prírody, aj pod kepienkom prírody. Príkladov pre tieto zlyhania je celý rad, stačí spomenúť, že pán minister Sólymos za takmer dva roky svojho pôsobenia vo funkcii si aj napriek výzvam nenašiel čas na stretnutie s reprezentantmi slovenských neštátnych lesov, alebo ignorantský prístup Inštitútu environmentálnej politiky MŽP SR ku kritike jeho záverečnej správy „Revízia výdavkov na životné prostredie", ktorý nedokázal reagovať na závažné vecné argumenty vlastníkov lesov poukazujúce práve na nerovnováhu medzi požiadavkami ochrany prírody a jej (ne)schopnosťou tieto adekvátne financovať, či totálne zbabraná komunikácia s vlastníkmi lesov pri vyhlasovaní Karpatských bukových pralesov na severovýchode Slovenska so všetkými dôsledkami a škandálom medzinárodnej úrovne. To všetko je pozadím toho, čo niektorí nazývajú „ekocída". I keď v súčasnosti považujem tento termín za zveličený, neriešením zlyhaní štátu sa vo veľmi krátkej dobe môže stať skutočnosťou. Gazdovia v lesoch majú tú smolu, že sú v tomto procese najviditeľnejší a preto sa na ich adresu sype najviac kritiky. Ak sa však chceme pohnúť z miesta a veci riešiť, je potrebné poctivo uznať, že v tom nie sú sami a stav, v ktorom sa naše lesy nachádzajú je výslednicou príliš veľa faktorov na to, aby mohli byť prijímané jednoduché riešenia, ktoré ako vieme z iných oblastí sú spoľahlivou cestou do pekla.

Juraj Vanko
Únia regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska