Profesor Pavel Hell: Ochranárske spolky a nadácie zneužívajú v snahe o likvidáciu poľovníctva city a nevedomosť najmä mestského obyvateľstva, odtrhnutého od prírody

Spolu 46 rokov pracoval vo vedúcej funkcii v poľovníckom výskume. Hoci habilitačnú prácu odovzdal už v roku 1980, titul docenta dostal až po 10 rokoch, po zmene politického systému na Slovensku. Počas svojho života riešil alebo inicioval riešenie mnohých výskumných projektov, vedel vždy nájsť vhodnú tému na projekt a erudovane spracovával náročné metodiky. V roku 1986 sa podieľal na založení a aj viedol Oddelenie biológie a chovu poľnej zveri, Výskumného ústavu živočíšnej výroby v Nitre, ktoré riešilo problematiku poľovnej zveri žijúcej v agrocenózach.

Prof. Pavel Hell počas mnohých rokov pracoval v rôznych funkciách Slovenského poľovníckeho zväzu, dve volebné obdobia bol členom prezídia SPZ. Od roku 1971 bol vydavateľom a vedeckým redaktorom vedeckého časopisu Folia venatoria. Okrem toho pracoval viacero rokov ako člen redakčnej rady časopisu Poľovníctvo a rybárstvo a zahraničného časopisu Zeitschrift für Jagdwissenschaft (teraz European Journal of Wildlife Research). Prof. Hell bol odborníkom, ktorého uznávali aj za hranicami nášho štátu a vážil si každého bez rozdielu.

Raz v jednom článku napísal, citujem: "...Treba si pravda uvedomiť, že úroveň poľovníctva je taká, aká je úroveň celej spoločnosti. Keď je spoločnosť v zlej ekonomickej situácii (napr. veľká nezamestnanosť), keď nie je úcta pred zákonom a dostatočná vymožiteľnosť práva, potom sa nemôžeme diviť, že aj v poľovníctve prevládajú zlé medziľudské vzťahy s nedostatkom poľovníckej morálky a disciplíny, s rozsiahlym pečienkárstvom a že bujnie pytliactvo. Žiaľ tieto nešváry sa v súčasnosti prejavujú nielen v našom poľovníctve, ale - a možno ešte viac - aj v ďalších reformujúcich sa štátoch východnej Európy.

V Európe, žiaľ, čoraz viac narastajú rozpory medzi ochranou prírody, najmä mimovládnou, ktorá robí veľmi intenzívny protipoľovnícky lobing medzi nepoľovníckou verejnosťou v médiách, ale aj v orgánoch EÚ. Pritom tieto rôzne ochranárske spolky a nadácie zneužívajú city a nevedomosť najmä mestského obyvateľstva, odtrhnutého od prírody, ktoré sa na prírodné deje pozerá často veľmi idealizovane, neekologicky, niekedy dokonca aj zideologizovane. To potom vedie až tak ďaleko, že sa jeho malá časť začína správať militantne, ničí poľovnícke zariadenia, hanobí poľovníkov ako vrahov, ohrozuje ich dokonca aj fyzicky a snaží sa mariť rôzne podujatia, ako napr. poľovačky, výstavy ap. U nás tieto protipoľovnícke javy síce ešte nedosiahli také rozmery ako v niektorých západoeurópskych štátoch, ale neustále narastajú.

Faktom však je, že celá oficiálna ochrana prírody je v súčasnosti príliš zbyrokratizovaná a to nielen u nás, čo je evidentné napr. pri povoľovaní lovu medveďa a riešení celého radu ďalších poľovníckych problémov, ale najmä v orgánoch EÚ. Ak Slovensko, ako štát uchádzajúci sa o prijatie do EÚ, musí v Bruseli žiadať o povolenie, aby sme mohli loviť vranu, straku, sojku a mnohé ďalšie široko rozšírené, početné a neohrozené druhy zveri, tak to naozaj nemožno hodnotiť inak, ako neúnosný stupeň úradníckej byrokracie tohto medzinárodného spoločenstva.

Pre prežitie poľovníctva v 21. storočí a zachovanie všetkých druhov zveri by bolo veľmi potrebné a účelné, aby poľovníci a ochrancovia prírody začali konečne čo najužšie spolupracovať a ťahať za jeden koniec povrazu. Aby sa navzájom viac rešpektovali, prestali sa osočovať, presadzovať mantinelistické postoje a ochranu prírody v záujme svojej profilácie ideologizovať a idealizovať.

Zo strany poľovníkov je samozrejme potrebné, aby viac dbali o svoj dobrý imidž a bez milosti vylučovali zo svojich radov všetky "čierne ovce", ktoré svojim neetickým alebo dokonca nelegálnym konaním kazia naše dobré meno a povesť. Nemôžeme v budúcnosti medzi sebou trpieť takých poľovníkov, ktorí nemajú potrebné ekologické vedomie, nevedia sa zbaviť tradičnej nenávisti voči predátorom, zabitie chráneného zvieraťa považujú len za bezvýznamný "gavaliersky" delikt alebo dokonca za hrdinstvo, trpia snobistickou trofejomániou alebo poľujú len preto, aby si naplnili svoje mrazničky.

Ale na druhej strane robia "medvediu službu" prírode aj tí ochrancovia prírody, ktorí rôznymi nezmyselnými a zbytočnými byrokratickými zákazmi a príkazmi poľovníkov zneisťujú a priam provokujú na protiprávne konanie. Mnohí pri tom využívajú "salámovú taktiku" postupného ukrajovania z poľovníctva až po jeho úplnú likvidáciu. Ich cieľom je dosiahnuť "biologickú rovnováhu" bez poľovníkov, ktorých majú nahradiť šelmy ako regulátory početnosti raticovej zveri. Že je to v kultúrnej krajine nemožné, si nechcú priznať alebo si to ani neuvedomujú.

Faktom je, že v ostatných decéniach legálne poľovníctvo nevyničilo žiaden druh zveri, ale naopak, ako sme uviedli už na začiatku, poľovníctvo významne prispieva k zachovaniu mnohých ohrozených druhov. Ak niekde nejaký druh zveri vyhynul, tak to spôsobil antropogénne vyvolaný zánik jeho životných podmienok, prípadne komerčné pytliactvo, ale nie legálne, organizované poľovníctvo..."

Celý článok si môžete prečítať na tejto stránke:

https://www.myslivost.cz/.../Zamyslenie-o-filozofii...

Ing. Alexander Čarný

Zdroj: Status autora na sociálnej sieti

Titulok a redakčná úprava: Lesmedium.sk