Príbeh: Predkovia a lesy
- Zverejnené v O čom sa píše
- Pridať nový komentár
Naši predkovia kúpili pred takmer storočím Spoločný lesný majetok od Rímsko – katolíckej cirkvi, konkrétne od Nitrianskeho Biskupstva v roku 1926. Preto si naše lesy získali prívlastok „biskupská hora“. Pred odkúpením lesa sa lesné činnosti vykonávali pod vedením hájnika, ktorého volali „jáger“. Keď boli lesy odkúpené, začali naši predkovia hospodáriť a organizovať lesné práce spoločne. Lesný majetok bol pre nich predmetom práce najmä v zimných mesiacoch, kedy polia odpočívali pod bielou pokrývkou.
Drevo získané z lesov bolo vo vtedajšej dobe hlavným prínosom financií. Hospodárenie fungovalo pod štátnym dozorom na základe plánov, ktoré vypracovali lesní inžinieri. Naši predkovia v spoločnom lese hospodárili do roku 1958, kedy im bol les v zmysle socialistických zákonov odňatý z užívania a prešiel do bezplatného užívania socialistického štátu. Štát mal les v bezplatnom užívaní do roku 1991.
Príbeh horára Júliusa Ľuptáka a jeho súrodencov
Životný príbeh horára Júliusa Ľuptáka sa začal na štedrý deň v roku 1930 v horehronskej obci Braväcovo. Narodil sa ako najmladšie z deviatich detí Františke a Laurincovi Ľuptákovcom. Nielen on sám, ale aj jeho otec a niekoľko súrodencov spojilo svoje životy s prácou v našich „zelených pľúcach“ matky Zeme. Otec Laurinc svoj život zasvätil lesu, kde aj dokonal.
Július Ľupták po skončení Základnej školy v Braväcove vyštudoval vtedajšiu dvojročnú lesnícku školu, ktorá vtedy existovala v Krásnom Brode. Po úspešnom skončení lesníckeho štúdia pôsobil ako horár, či lesník na viacerých miestach. Najdlhšie pracoval ako horár v obci Moštenica aj so svojou manželkou Apolóniou, ktorá svoj život zasvätila tiež práci v lese.
Jeho bydliskom sa stala horáreň učupená v lone krásnej Moštenickej doliny. Tu pôsobil až do starobného dôchodku a neskôr sa presťahovali z horárne v obci Moštenica do služobného bytu v neďalekej Slovenskej Ľupči, kde sa aj skončila jeho životná púť. Július Ľupták bol mimochodom aj vášnivým poľovníkom a aj vo voľnom čase, najmä v zimných mesiacoch na les nezabúdal a staral o dokrmovanie lesnej zvery.
V lese pracovali aj niektorí jeho súrodenci. Starší brat Ján Ľupták, ako lesný robotník, rovnako starší brat František ako účtovník pre vtedajšiu Lesnú správu a tiež dve staršie sestry, Júlia a Anna, ako lesné robotníčky.
Z rozprávania starých rodičov
Vyberám sa na dlhú cestu za spomienkami, ktoré priniesol neľahký život mojim starým rodičom. Obaja z manželov pracovali totiž pracovali v lesoch a dolinách v okolí obce Jasenie.
Jozef Šuch sa narodil 10. júna 1908 v Medzibrode ako druhé dieťa Rozálie a Štefana Šuchovcov. Vyrastal v obci Jasenie. Celý život zasvätil náročnej práci v lese ako lesný robotník. Spočiatku prácu vykonávaná manuálne. Ťažba sa v období, kedy pracoval v lese vykonávala ručnými pílami, ktoré sa nazývali „bachračky“. Následne sa drevo spúšťalo po tzv. rízňach do doliny na rampy, kde sa ďalej spracovávalo na palivové drevo a samovýrobu. Potom sa zvážalo na autách do píly v Jasení. Tu bolo spracované na rôzne druhy dreveného materiálu akými boli hranoly, dosky, či laty. Menej kvalitné drevo sa pílilo na metrovicu a ručne sa kálalo na tzv. štiepky. Práca bola veľmi náročná, pretože sa pracovalo bez ohľadu počasie i ročné obdobie, kedy neraz lesných robotníkov zastihli i veľké zimy. Neraz sa stalo, že sa môj starý otec vrátil domov s omrznutými prstami, no pri práci v lese ho privalil aj padajúci strom.
Pracoval v rôznych dolinách obce Jasenie, najmä v dolinách Lomnistá a Kyslá. Do práce chodieval na týždňovky. Prespával spolu s ostatnými lesnými robotníkmi v drevených barakoch. Jedlo im zabezpečovala kuchárka určená pre lesných robotníkov. Väčšinou to bolo klasické slovenské jedlo akými bezpochyby sú halušky so slaninou. V takýchto ťažkých podmienkach pracoval až do 76. roku života. Taktiež v lese pracovala jeho manželka Mária Šuchová ako lesná sezónna pracovníčka. Jej náplňou práce bolo zalesňovanie, ktoré sa vykonávalo na jar. Neskôr chodili vyžínať báne okolo vysadených stromčekov. Pracovala v dolinách Suchá, Kyslá a Biele Vody.
Nakoľko sa môj starý otec Jozef Šuch stále pohyboval v lesnom prostredí o rôzne zážitky so stretnutí z lesnými zvieratami nemal núdzu. Jedného dňa sa stretol s medveďom zoči – voči priamo na chodníku. Z jeho rozprávania sme sa dozvedeli tento príbeh: „Keď ma medveď zbadal, sadol si na chodník. Ja som si teda sadol od strachu na chodník tiež a čakal, čo sa bude ďalej diať. Povedal som si: „Celý život som robil v lese a nakoniec ma medveď zožerie. Počas čakania na chodníku som zjedol všetko jedlo, ktoré som mal v ruksaku s pomyslením, že ak ma zožerie, nech nejdem na druhý svet hladný“ spomínal úsmevne na toto nezabudnuteľné stretnutie.
„Po dlhšom čakaní na chodníku s medveďom som si povedal, že jeden z nás sa už musí pohnúť. Pomaličky som sa obrátil a začal kráčať preč s obavou, kedy sa za mnou rozbehne“. Medveď sa nakoniec nad ním zmiloval a každý išiel svojou cestou. Medveďou obývačkou tiež nazýval v doline Lomnistá úsek Skalie s Volovým chvostom.
Aj takéto veselé príbehy sa môžu spájať s veľmi náročnou a obetavou prácou všetkých, ktorí sa pre lesné povolania rozhodli.
Mgr. Katarína Šuchová