Príbeh človeka, ktorý zrástol s horou

  Ročne sa na Slovensku udeľujú desiatky všakovakých cien. Niekedy sa zdá, že je ich priveľa. A tak sa nemožno ubránit úvahám o určitej inflácii týchto uznaní, a teda ani pochybnostiam o tom, aké vlastne majú tieto ceny poslanie, význam a váhu.
   Ked som sa však dozvedel, že Cenu Jozefa Dekréta Matejovie za tento rok získal pán Miroslav Rybárik, hneď som si bol načistom, že toto významné lesnícke ocenenie, nesúce meno jedného z najuznávanejších lesných odborníkov, žijúcich na našom území na prelome 18. a 19 storocia, je na dobrej adrese. A v správnych rukách.
   Píšem to s pokojným svedomím. A preto, lebo po celé roky som mal možnost sledovat lesnícke pôsobenie pána Miroslava Rybárika. Jeho královstvom bola Rajecká dolina, presnejšie jej južnejšia čast. Zoznámili sme sa vďaka dnes už nášmu spoločnému priatelovi a takisto lesnému inžinierovi Jankovi Heinrichovi  pred takmer poldruha desatrocím. Vtedy bol pán Miroslav Rybárik vedúcim Lesnej správy vo Fačkove.

V jeho osobe som spoznal zanieteného lesníka, ktorý doslova zrástol s horou. Vytušili sme to už z jeho prvých slov. Z toho, ako zasvätene a s poznaním všetkých súvislostí hovoril o problémoch, úlohách, strastiach i slastiach lesného hospodárstva. Ešte viac ako slová ma však presvedčili činy.
   Súčastou nášho zoznamovacieho entrée bola totiž aj improvizovaná exkurzia - pán M. Rybárik nás, novinárov v onen júlový piatok roku 2001 previedol aj po lesoch, ktoré mal vtedy na starosti.
   Už na prvý pohlad mi bolo jasné, že lesy, o ktoré sa stará, sú obhospodarované tak, ako sa patrí. S príslovečnou starostlivosťou riadneho hospodára. Všade nás vítali dobre udržiavané lesné porasty. A poriadok - nech už to bolo v okolí lesníckych chát, na stráňach či na brehoch potokov. Pán Miroslav Rybárik tak v lesníckej praxi napĺňal pravidlo, hovoriace o tom, že gazdu poznáš podľa jeho dvora. V jeho prípade podľa lesného úseku, o ktorý sa stará.
   
   Uprostred hôr čas plynie akosi inak ako vo väčších mestách. Pokojnejšie, akosi zmysluplnejšie a bez povestnej mestskej hektiky. Ani tu sa však jeho večný beh nikdy nezastaví. Tak pred pár mesiacmi prišiel deň, kedy sa aj pán Miroslav Rybárik musel formálne, po pracovno-právnej stránke, s horou rozlúčit. Po 43 rokoch nepretržitej služby hore a ľudom nastal čas jeho odchodu na zaslúžený odpočinok.
   Lúcenie s horou býva pre ľudí tohto razenia vždy tažké. A neraz aj poriadne bolestivé. Pána Miroslava Rybárika však v tom okamihu mohli pri srdci hriať nielen roky obetavej práce, ktoré zasvätil povolaniu, čo mal a má nadovšetko rád, ale aj zveľadené, a dúfajme, že večne šumiace rajecko-lesnianske a fačkovské lesy.
   Okrem iného po jeho pôsobení v tomto kúte Slovenska zostáva aj vyše 500 hektárov zalesnenej, predtým nevyužívanej poľnohospodárskej pôdy, na ktorej dovtedy rástli vari len liesky.
   Aj vdaka odborným znalostiam pána Miroslava Rybárika mohli lesníci vo Fačkove vlastnými silami a vo vlastných škôlkach pripravit vyše 300-tisíc sadeníc, ktoré neskôr vysadili a vdýchli tak život novému lesu.

To boli míľniky, čo viedli až k nedávnemu - pre pána Miroslava Rybárika velmi pamätnému - trinástemu júlovému dňu, kedy sa pocas Dna stromu v Lesníckom skanzene vo Vydrovskej doline stal Nositelom ceny Jozefa Dekréta Matejovie.
  
   „Toto významné lesnícke ocenenie si veľmi vážim,“ povedal jeho čerstvý laureát. A nezabudol prejaviť prirodzenú lojalitu voči svojmu bývalému zamestnávateľovi: „Štátny podnik Lesy SR som vždy dával za vzor. Aj preto som v nom pôsobil tak dlho. Prakticky na tom istom mieste, na jednom lesnom celku, som odpracoval vyše 43 rokov. Ďakujem všetkým, ktorí so mnou počas tohto obdobia spolupracovali.“
   Lúčenie s horou býva po toľkých rokoch vždy tažké. V prípade pána Miroslava Rybárika ho však uľahčuje skutocnost, že lesnícke povolanie si vybral aj jeho syn Miroslav. A do radov lesných inžinierov, absolventov zvolenskej vysokej školy, už pribudol aj vnuk.

Zdá sa, že Rybárikovci majú lásku k lesu v génoch. Aj preto si dovolím napísat, že odchodom na dôchodok sa v prípade pána Miroslava Rybárika nič nekončí.
   Ceremóniu udeľovania Ceny Jozefa Dekréta Matejovie sprevádza pekný a dobrý zvyk. Odmenený lesník zasadí na vopred pripravené miesto pamätný strom. V prípade pána Miroslava Rybárika išlo o jasen štíhly.
   Pravdu mal velký nórsky spisovatel Trygve Gulbranssen: Večne spievajú lesy.
   Obnova pokracuje.
   (Zdroj: Bohumil Urbánik, Roľnícke noviny, 24.7.2013)