Poznámka: Lesníkom a poľovníkom záležalo na záchrane kamzíkov v Tatrách už po 2. svetovej vojne

V novembri 1946 publikoval v časopise Poľovnícky obzor článok s titulkom O dnešnom stave kamzíkov v Tatrách. Autor zosumarizoval v úvodnej časti príčiny a podmienky, ktoré ovplyvnili stav kamzíkov takým spôsobom, že „nie je nijako pesimistické dnešný celý stav kamzíkov na Slovensku odhadovať na nie viac ako 300 kusov, čo reprezentuje maximálne 25 % stavu pred rokom 1940,“ uviedol Ing. M. Michelčík st.

Ďalej napísal, že „treba bezpodmienečne a urýchlene hľadať možnosť a prostriedky nápravy. Poznamenávam vopred, že tu pomôžu len radikálne metódy a prostriedky  čím skoršie, tým lepšie. Keďže však ide o jednu z najzaujímavejších, jedinečných a cenných zložiek našej fauny, na zachovaní ktorej musí mať záujem nielen poľovník, ale aj široká verejnosť, teda aj zodpovedné úradné miesta, musí tu byť prípustné a prijateľné každé, i hodne radikálne opatrenie, len keď povedie ku kladnému výsledku, ktorým je záchrana a postupné zveľadenie dnešného katastrofálneho stavu kamzičej zveri.“

V záverečnej časti článku Ing. Mikuláš Michelčík zadefinoval päť konkrétnych návrhov, ktoré (ako uviedol) zozbieral od skúsených tatranských poľovníkov a najviac z radov starého lesného personálu, majúceho v odbore chovu kamzíkov celoživotné skúsenosti, ale aj od turistov a skutočných milovníkov tatranskej prírody.

Navrhol pre najbližších aspoň 5 rokov vôbec nepovoliť odstrel kamzíkov, radikálne a urýchlene zakročiť proti pytliactvu a zamedziť ho, aspoň čiastočne usmerniť turistický a lyžiarsky ruch, povoliť na prechodný čas chytanie rysov do želiez a pri tvorení nového poľovného zákona pamätať na špeciálny charakter a potrebu kamzičích revírov.

Je teda zrejmé, že už pred takmer 80-timi rokmi lesníkom a poľovníkom záležalo na záchrane a aktívnom manažmente stavu kamzičej zveri vo Vysokých Tatrách. Inak tomu nebolo ani v prípade medveďov, vlkov a hlucháňov. A lesníci a poľovníci na to nepotrebovali ani osobitné ministerstvo...

Jozef Marko