Neobvyklé metódy spravovania lesa vlastníkom v Nemecku: Diviaky ako skutoční lesní robotníci
- Zverejnené v O čom sa píše
- Pridať nový komentár
Pozorovať prírodu a učiť sa z nej - to je motto spoločnosti Carl Graf zu Eltz. Výsledkom sú neobvyklé metódy. Pri rozlohe lesa 275 hektárov je ľahké stratiť prehľad - alebo si to aspoň myslíte. Ale každý, koho Carl Graf zu Eltz niekedy sprevádzal po svojom lese vie, že má na zreteli všetko - nielen samotný les, ale aj problémy, ktoré sa ho týkajú, jeho obhospodarovania a premeny. Zdá sa však, že dodržiavanie zaužívaných konvencií nie je jeho parketou. V mnohých ohľadoch opúšťa vyšliapané chodníčky. „Človek si musí nájsť čas na pozorovanie prírody a potom sa z nej učiť a vyvodzovať vlastné závery,“ vysvetľuje svoje motto. Napríklad zistil aj to, že diviaky sú skutočnými lesnými robotníkmi.
Jeho majetok Wolfring sa nachádza v strednej časti Horného Falcka a jeho lesy rastú na pomerne kyslej pôde chudobnej na živiny. V istom okamihu začali diviaky rozkopávať brehy pozdĺž lesných ciest. Prečo? Pre majiteľa lesa je vysvetlenie jednoduché: štrk na lesných cestách „zavápňoval“ plochy pozdĺž nich, hodnota pH sa v týchto oblastiach zvýšila a mohol sa tu rozvinúť oveľa pestrejší a bujnejší pôdny život s dážďovkami ako v okolitých oblastiach, a teda vítaný bufet pre diviaky. Toto prekopávanie pôdy v zalesnených oblastiach - teda mimo ciest - by bolo vítaným a bezplatným rozrušovaním pôdy, ktoré by sa inak muselo v lese vykonávať mechanicky.
Ako teda dostať diviaky do oblasti? Aj keby majiteľ chcel, nie je schopný vápniť celý svoj les tak, ako to robí pri lesných cestách. Preto rozhadzuje kukuričné zrná všade tam, kde chce, aby diviaky hrabali. Mimochodom, tento postup funguje aj vtedy, keď je príliš veľa ostružín, ako vysvetľuje. Kukuričné zrná rozhadzuje tam, kde sú mladé stromčeky príliš napadnuté ostružinami. „Keď diviaky skončia, z ostružín nezostane nič - ale stromy stoja,“ vysvetľuje.
Carl Graf zu Eltz si ide svojou vlastnou cestou keď ide o výsadbu a nebojí sa konfrontácie s úradmi. Konkrétne ide o združenie výsadby. Rozhodol sa pre výsadbu 4 x 4 metre, aby doplnil prirodzenú obnovu bukom a jedľou. „Musel som o to naozaj zabojovať, pretože tu je potrebná oveľa menšia vzdialenosť výsadby. Ale prečo by som mal vysádzať tak veľa a tak husto? Chcem len obohatiť existujúci porast o ďalšie dreviny,“ vysvetľuje svoje nepochopenie pre prísne dotačné požiadavky.
V jeho starom poraste rastú najmä borovice. Tento starý porast starostlivo preriedi, zabezpečí, aby bola pôda rozrušená - mechanicky alebo diviakmi - a potom sa spolieha predovšetkým na prirodzenú obnovu. Pretože „všetko, čo vytvorí sama príroda, je lepšie ako to, čo urobí človek,“ zdôrazňuje.
Ak v prirodzenej obnove chýbajú dreviny, ktoré považuje za dôležité na príslušnom stanovišti, doplní ich výsadbou. V jeho lese sa vysádza najmä jedľa a buk - a tým sa potom venuje osobitná starostlivosť, pretože má aj vlastný spôsob zaobchádzania so sadenicami: vysadené stromčeky sa prvé tri roky prihnojujú.
Presnejšie Dolophosom. Ide o granulované fosforečné hnojivo s vysokým obsahom horčíka a vápna - a na jeho kyslej pôde chudobnej na živiny vidí zreteľný účinok: „Ak jedľu v prvom roku prehliadneme, ostatné vysadené stromčeky sú zelené a nehnojená jedľa je úplne žltá,“ vysvetľuje. Nie je to prekvapujúce, pretože sadenice v škôlke sú zvyknuté na dobrú, na živiny bohatú pôdu. Keď sa zrazu ocitnú v kyslej pôde, utrpia šok, pokračuje. Preto dáva sadeniciam v prvých troch rokoch vždy polievkovú lyžicu prípravku Dolophos.
„Sú to homeopatické množstvá, ale vidím, že to funguje. Takže v tom pokračujem. Je to pre mňa určitý druh ochrany pred rizikom.“ Preto preňho nie je vynaložené úsilie príliš veľké - hoci je aj tak obmedzené, ako vysvetľuje.
Carl Graf zu Eltz však na kyslé pôdy nepoužíva len lyžicu; začiatkom roka 2000 nechal veľké časti svojho lesa vápniť vrtuľníkom. „Vápnenie je na poliach samozrejmosťou, tak prečo by nemohlo byť dobré aj pre les?“ vysvetľuje. V tom čase bolo toto opatrenie dotované vo výške 80 %. Je mu ľúto, že odvtedy sa už na vápnenie lesov neposkytujú žiadne finančné prostriedky.
Ale aj tu sa snaží nájsť vlastnú cestu: Možno stačí vápniť malé plochy, aby sa dosiahol veľkoplošný efekt? Spolu s Maxom Schmidtom, ktorý je známy ako „Bodenmax“ (Pôdny Max), začínajú s pokusom o zavedenie dážďoviek do oblasti. Chcú vápniť pôdu rôznymi dávkami, aby sa pôda stala „vhodnou pre dážďovky“.
Keď už hovoríme o cestách na ťažbu dreva, treba spomenúť aj to, že tu majiteľ lesa vyvinul aj vlastný systém ťažby dreva: Každých 30 metrov sa vytvorí sklznica. Keď chce vyrúbať starý porast, stromy sa vyrúbu motorovou pílou v smere, ktorým vedie trasa. Strom sa potom vyzdvihne pomocou rýpadla a položí sa na sklznicu. „Harvestor nedokáže zdvihnúť kmeň, vyťahuje ho von a poškodí sa oveľa viac stromov ako pri mojej metóde,“ vysvetľuj. Stromy sa potom odvetvujú na tejto dráhe. „Používame len kmeň a vrchnú časť kmeňa, zvyšok zostáva v lese. To je pre mňa dôležité,“ vysvetľuje.
Či už ide o rozrušovanie pôdy, hnojenie dolophosom alebo špeciálny typ ťažby dreva - všetky opatrenia v lese majú slúžiť nadradenému cieľu: Aby bol čo najstabilnejší a najodolnejší. „Reorganizácia lesa funguje, keď pochopím, že musím včas vyťažiť starý porast,“ vysvetľuje. Ak napríklad borovica príliš zostarne, zvnútra sa rozštiepi, až sa dá použiť len ako palivové drevo.
„Preto ho musím odstrániť skôr a použiť ho ako stavebné drevo,“ vysvetľuje gróf zu Eltz. Je potrebné otvoriť porasty, vpustiť do nich svetlo a vypestovať novú generáciu lesa. Hneď ako obnova už nepotrebuje korunu, treba staré stromy rýchlo odstrániť. „Nesmieme zabúdať, že naše lesy sú aj hospodárskymi lesmi,“ zdôrazňuje a je presvedčený, že vždy musí existovať rovnováha medzi hospodárstvom a ekológiou. „Oboje sa dá dobre zosúladiť, ak viete, čo robíte.“
Zdroj: Bavorský poľnohospodársky týždenník
Preklad: Bc. Barbora Albrechtová