Názor: Vrátime dôstojnosť nášmu vidieku?

Táto frustrácia je výsledkom dlhodobého podceňovania dôležitosti nášho vidieka pre zdravý rozvoj celej našej krajiny. Argumentovať pritom stratou jeho výlučnosti pri produkcii potravín pre mestá je pravda iba čiastočná, pretože práve v ostatnom období sa vidiek so svojimi lesmi, lúkami, poliami, riekami a ďalšími atribútmi, ktorým sa hovorí príroda, stáva nenahraditeľnou súčasťou životného priestoru mestských ľudí, ktorí si svoj životný štýl už dnes nedokážu predstaviť bez jeho aktívneho využívania  pri rekreácii, športe a turistike. Dalo by sa očakávať, že práve prebiehajúca zmena poslania vidieckeho priestoru z výlučného producenta potravín na priestor pre obnovu fyzických síl a emocionálne povznesenie ducha jeho mestských návštevníkov prinesie zastavenie tohto nebezpečného trendu. Opak je však pravdou.

Skúsme sa preto zamyslieť nad skutočnými príčinami tohto stavu očami ľudí, ktorí na vidieku žijú bez toho, aby sme podliehali zjednodušeniam, podľa ktorých majú pokušenie tieto veci jednostranne vysvetľovať práve ľudia, ktorí o skutočnom živote na vidieku nemajú ani potuchy. Preto postoje obyvateľov vidieka vysvetľujú len ako dôsledok nevzdelanosti, kultúrnej zaostalosti a konzervativizmu. Neuvedomujú si pritom, že základnou príčinou tejto frustrácie je strata istôt, ktoré im v minulosti poskytovalo vlastníctvo majetku. V minulosti bolo samozrejmé, že takmer každý z nich vlastnil kus poľa, alebo lesa či lúky, ktorá im nezávisle na akejkoľvek vrchnosti umožňovala, síce biedne, ale predsa, uživiť svoje rodiny a byť nezávislý, pričom práve na tejto nezávislosti stavali svoju hrdosť. Potom prišli komunisti a oni o tento majetok prišli, čo bola pre mnohých celoživotná trauma. Postupne si ale zvykli, pretože noví mocipáni ich síce obrali o nezávislosť a hrdosť, ale po materiálnej stránke ich nechali ako-tak prežiť. Po prevrate a zmene pomerov predčasne jasali, že sa veci vrátia do normálnych koľají. Žiaľ, až neskoro si uvedomili, že doba a jej hodnoty sa zmenili a realita súčasnosti aj tých vzdelanejších a rozhľadených z nich čoraz viac utvrdzuje v tom, že pre bohatú a progresívnu (?) mestskú spoločnosť sú so svojimi právami iba na príťaž.  

Je totiž nanajvýš sebecké a pokrytecké, keď ľudia, ktorí žijú v prevažne liberálnom mestskom prostredí, ktorého základnou a zdôrazňovanou zásadou je rešpektovanie ľudských práv, ktorí ani len náznakom nepripustia spochybnenie práva disponovať svojim vlastným majetkom a rozhodovať o jeho využívaní, pri návšteve prírody hodia svoj liberalizmus za hlavu a sú z nich zrazu boľševici, ktorí sa tvária a najmä správajú tak, ako by sme stále žili v systéme, keď všetko bolo "naše". To však už nie je pravda, pretože každý fliačik zeme má znova svojich konkrétnych  majiteľov. Tí sa prirodzene domáhajú tiež svojich práv, ktoré sa však nezriedka stretávajú s pohŕdavými postojmi a snahami z ich majetku urobiť iba "biotopy", výlučný priestor pre turistiku a iné voľnočasové aktivity.

Akosi sa pritom zabúda na to, že pre nemalú časť týchto ľudí je tento majetok zdrojom živobytia, vyplývajúceho z jeho hospodárskeho využitia. Právo navštevovať prírodu nie je (na rozdiel od krajín, ktoré nepoznali reálny socializmus) u nás nijako obmedzované, jej návštevníci by si však mali uvedomiť, že jeho rozsah a spôsoby nesmú narušovať vlastnícke práva a spôsobovať komukoľvek škodu. Ak už pre nič iné, tak minimálne preto, že príroda je tiež predmetom vlastníctva (i keď sa to nie každému páči),  jej vlastník je v konečnom dôsledku zodpovedný za jej stav,  musí v prospech všetkých odvádzať z tohto majetku dane  bez ohľadu na to, či má, alebo nemá z nej osoh a preto v slušnej spoločnosti musí mať aj právo (spolu) rozhodovať o jej využívaní.

Asi nie sme slušná spoločnosť, pretože sebecké nerešpektovanie týchto zásad, strata zmyslu pre mieru v mene módnych trendov podľa zásady "môžem všetko, na čo mám" tzv. verejnosťou, je preto obyvateľmi vidieka odmietaná. Je v rozpore s ich mentalitou, životným štýlom a oprávnenými hospodárskymi záujmami. Hľadanie vzájomne prijateľného spôsobu spolužitia je ťažké pri arogancii časti mestských ľudí, ktorých postoje vyvolávajú vo vidiečanoch presvedčenie, že jedine svoje záujmy a vlastníctvo považujú za hodné rešpektu, pričom záujmami a vlastníctvom iných pohŕdajú.

Ďalšia príčina tkvie v neschopnosti časti tejto verejnosti a bohužiaľ aj médií, triediť pri posudzovaní problémov javy, ktoré sú príčinami a javy, ktoré sú dôsledkami týchto príčin. Dlhodobo je viditeľný stav, keď takmer každý, kto dostane možnosť prezentácie vo verejnom priestore na akúkoľvek tému nezabudne aj mimo kontextu zdôrazniť, že lesníci a roľníci ničia našu prírodu a pritom dnes už aj malé deti (Greta Thunberg!) vedia, že príslušníci týchto, kedysi ctihodných stavov, musia v rámci svojich možností iba odstraňovať následky javov, ktorých príčiny nespôsobili a ktoré sa označujú ako globálna klimatická zmena s jej čoraz ničivejšími dôsledkami na prírodu. Je často až úsmevné ako mestskí ľudia ignorujú  príčinné súvislosti, vedúce k týmto javom, čo odhaľuje plytkosť ich ekologického myslenia, dogmaticky založeného na princípe samoregulácie a ničnerobenia, dôsledkom čoho je postupné vytláčanie vidiečanov do úlohy pozorovateľov ničenia ich majetku pod „neomylným“ dozorom štátu a ochranárskych nadšencov a tešiacich sa na almužnu, ktorú (možno) niekedy za to dostanú. 

Výsledkom je čoraz masívnejšia strata viery týchto ľudí v možnosť svojho uplatnenia pri využívaní svojho majetku a postupné vyľudňovanie nášho vidieka, čoho dôsledkom nebude divočina, ale pustatina s ranami na krajine, ktorým sa vznešene hovorí rekreačné rezorty.  Nuž, toto určite nie je dôstojná úloha pre náš vidiek a jeho obyvateľov. V tomto fakte je aj  odpoveď na konštatovanie z úvodu tohto článku s dôležitým dodatkom, že tu niekde je nutné hľadať aj príčiny náchylnosti týchto ľudí hľadať netradičné, antisystémové politické riešenia svojich problémov.

Juraj Vanko

(Autor pôsobí v Únii regionálnych združení vlastníkov neštátnych lesov Slovenska)