Názor: Štátne lesy musia škrtať. Ako využíva finančné prostriedky ochrana prírody?

Natíska sa otázka, prečo by les mal zabezpečiť finančné zdroje? Nie je to úloha štátu? Ak občanom tejto krajiny záleží na lesoch tak, ako to deklarujú, potom by nemal byť najmenší problém nájsť finančné zdroje na udržanie zamestnanosti prevažne vidieckych oblastí. Každému záleží na správe lesného majetku štátu a štátni lesníci musia opäť škrtať v rámci firmy.   

Najvyšší predstavitelia rezortu hovoria o tom, že les nie je banka, ale poisťovňa. Potom by bolo vhodné spýtať sa, akým podielom do tejto poisťovne prispeje rezort životného prostredia. Zatiaľ som nezachytil správy o reorganizácii v tomto rezorte. Balík s peniazmi je len jeden, takže by bolo namieste pozrieť sa na zmysluplnosť jeho využitia.

Niekedy mám pocit, že máme financií viac ako najbohatšie krajiny sveta. Veď ako je možné, že platíme na jednom a tom istom území vypracovanie programov starostlivosti o les a taktiež programov starostlivosti o chránené územie. Samozrejme, každé v gescii iného rezortu, podľa inej legislatívy, s tým istým zámerom - ochranou lesov.

Ukážkou „bohatstva“ tohto štátu je aj spravovanie TANAP-u. Prečítal som viacero článkov a rozhovorov, ktoré zriadenie dvoch organizácii pri správe parku obhajujú. Nerozumiem, prečo by však zmysluplne nemohla národný park riadiť jedna organizácia. Najmä, ak by bola personálne zložená z odborníkov relevantných oblastí lesníctva a environmentu.

Mnohí dnes hovoria o tom, v akom zlom stave sa nachádzajú lesy na Slovensku. Na piedestál ochrany lesov staviame organizácie ochrany prírody a ochranárske mimovládne organizácie. Málokto však hovorí o skutočnosti, že v histórii eurofondových výziev nemal štátny podnik LESY SR možnosť čerpať prostriedky z podpôr rezortu životného prostredia ani raz. A nehovorím o drobných. Len v Operačnom programe Kvalita životného prostredia na roky 2014 -2020 má Slovensko alokovaných viac ako 3,1 miliardy eur.

Ďalšie stovky miliónov sa rozdeľujú cez program LIFE a EEAGRANTS a samozrejme štátny rozpočet. LESY SR (a ani iní vlastníci lesov) neboli nikdy zaradení medzi tzv. oprávnených žiadateľov. Výzvy boli vždy smerované na iné opatrenia a iným subjektom. A bohužiaľ, veľké množstvo finančných prostriedkov sa používa na zabezpečenie základného chodu samotných organizácií, zriadených rezortom životného prostredia.

Na druhej strane tu máme organizačne a personálne dobre nastavenú organizáciu – štátne lesy. Organizáciu, ktorá má vybudovanú vlastnú infraštruktúru, pokrývajúcu celé územie Slovenska. Dokáže zodpovedne plniť spoločenskú objednávku a dokáže si časť finančných prostriedkov zabezpečiť svojou výrobnou činnosťou. Štátne lesy posilnené o odborníkov na životné prostredie by v plnej miere zabezpečili kvalitnú správu lesov a chránených území na Slovensku. A som presvedčený, že pre štát určite lacnejšiu, ako je tomu teraz.   

V období, kedy svorne tvrdíme, že je potrebné citlivo hospodáriť s lesmi a v lesoch je namieste otázka, či sa zmysluplne využívajú finančné zdroje, určené na ochranu prírody. Používanie moderných technológii v lesníctve je podmienené vyšším finančným ohodnotením práce lesných robotníkov. A splnenie tejto požiadavky nie je možné bez podpory zo zdrojov, ktoré sú zamerané na ochranu prírodného bohatstva. Je jedno, ktorý rezort o ich rozdelení rozhoduje.

Aj keby sa znížil počet zamestnancov štátneho podniku na polovicu, nedokáže les garantovať zvýšené ohodnotenie pracovníkov v lesníctve ani o euro. Pri rozhodovaní o budúcnosti lesníctva by sme mali brať do úvahy historickú skúsenosť a zároveň fakty posledných rokov – najmä v kontexte rozpadu lesných ekosystémov na Slovensku.  Ak nám naozaj záleží na ochrane lesov, potom by sme nemali brať prácu tým, ktorí sa o les starajú už viac ako dvesto rokov a nahrádzať správu lesov inštitúciami bez potrebných komplexných znalostí.

RNDr. Peter Morong

(Autor bol generálnym riaditeľom LESY SR, š. p., riaditeľom Odštepného závodu Beňuš a riaditeľom Správy Národného parku Nízke Tatry)