Názor: Spoločenská, alebo politická objednávka?

Globálny problém so zmenou klímy a možnosti riešenia sú témou všetkých, pretože všetkých sa to aj dotýka. Vyjadrujú sa k tomu odborníci, politici, ako aj bežní ľudia na sociálnych sieťach. Za jednu z príčin sa vo všeobecnosti považuje odlesňovanie. Pojem nadmerného odlesňovania sa často vyskytuje vo vyjadreniach predstaviteľov ministerstva životného prostredia a niektorých tzv. ochranárov. Odlesňovaním zavádzajúco nazývajú obnovu porastov – ťažbu rubne zrelých stromov,  alebo spracovávanie kalamitných plôch – ťažbu suchých, vyvrátených alebo inak poškodených stromov pôsobením škodlivého činiteľa. Údajným odlesňovaním vraj znižujeme lesnatosť, čo fakticky nie je možné, keďže aj posledný horár na Slovensku vie, že holinu nad tri áre musí spravidla do dvoch rokov zalesniť a následne v ďalších rokoch zabezpečiť.

Skutočnosť je taká, že slovo odlesňovanie odborníci spájajú väčšinou s rozvojovými krajinami a krajinami tretieho sveta, nie s krajinou, ktorá patrí v odvetví lesného hospodárstva medzi najrešpektovanejšie (aj najlesnatejšiev rámci EU). Naši ekologickí aktivisti by sa mali priväzovať o stromy v Indonézii a Južnej Amerike, aby ovplyvnili zmenu klímy a suchá v Európe, ktorej lesnatosť neustále stúpa. Máme históriu, máme odborníkov, no v médiách sa na adresu lesníkov u nás vyjadrujú poväčšine laici a diletanti.

Máme už druhý rok novelizovaný zákon o lesoch. Novelizácia zákona o lesoch (zák.355/2019) a zákon o ochrane prírody a krajiny (zák.356/2019) nám priniesol povinnosť nahlasovania náhodných ťažieb orgánom ŠOP, to bola pre les veľmi zlá správa. Táto právna úprava postavila v niektorých prípadoch lesníkov do úlohy štatistov v boji proti šíreniu podkôrneho hmyzu, hoci paradoxne pred zákonom vždy zodpovedných za ochranu lesa (zákon o lesoch §23). Ako to, že táto právna úprava prešla bez predošlej diskusie s lesníkmi z praxe a odbornými lesnými hospodármi, ktorých sa to dotýka najviac? Nemáme snáď vlastné kontrolné mechanizmy a dostatok odbornosti, aby nám náhodné ťažby museli odobrovať orgány ŠOP?

Každý lesný hospodár vie, že spracovanie náhodnej ťažby je vždy boj s časom a akékoľvek zdržanie, či už z technických alebo legislatívnych príčin môže mať fatálne následky. Kto má právo rozhodovať o obmedzení hospodárenia ako orgány ŠOP, mal by niesť aj zodpovednosť za svoje rozhodnutia, ktoré podľa niektorých lesohospodármi medializovaných skutočností už majú charakter mimoriadnej udalosti (§28a - situácia, pri ktorej dochádza k ohrozeniu ekologickej stability). Viď. prípady z Nízkych a Belianskych Tatier nemôžu nechať chladným žiadneho lesníka. Často celoživotné snaženie lesníkov ako v prípade Ing. Slivinského z Tatranskej Javoriny alebo horárov z Muránskej planiny je likvidované  politickými rozhodnutiami a zlými zákonmi, bohužiaľ, často mám dojem, odobrenými stranícky loajálnymi  lesníkmi z ministerstva.

Táto novela zákona o lesoch nám hospodárom konečne priniesla aj legislatívnu podporu v presadzovaní prírode blízkeho hospodárenia v lesoch (PBOL), čo je dobrá správa. Chcel by som však uviesť na pravú mieru, že na Slovensku je množstvo odborných lesných hospodárov a lesníkov, ktorí toto obhospodarovanie prevádzkujú už roky a ťažbové mapy zamenili za zdravý lesnícky úsudok. No sú tu aj hospodári, ktorým po kalamitách ostali plochy, na ktorých PBOL roky nebude možné prevádzkovať.  A ak áno, tak až vo fáze mladiny výškovo diferencovanou prečistkou v rôznorodej druhovej zmesi (pozn. z vlastnej skúsenosti). Nehovoriac o niektorých lesných typoch, v ktorých sa PBOL dá prevádzkovať podľa mňa len veľmi ťažko, alebo vôbec.

Aj preto si myslím, že PBOL tak ako je definované, nie je paušálne použiteľné všade. Tým narážam na to, že uprednostňovanie jedného spôsobu hospodárenia pred druhým pri rôznych prírodných podmienkach, môže viesť k znevýhodneniu určitej skupiny obhospodarovateľov. Vyjadrenie ministra pôdohospodárstva ,,Vráťme kone do lesa“ vyznieva tragikomicky s obmedzeniami ochranárov kvôli hniezdeniu vtákov. Kočiš, ktorý musí každý strom pred zrúbaním posúdiť a hniezdo by určite neprehliadol, ktorý je tak potrebný práve pri PBOL, ktorý musí každý kmeň stiahnuť tým najekologickejším prostriedkom šetrným voči prírode, tohto človeka  vyháňa naša legislatíva z lesa.

A nehovoriac o slabom ohodnotení tejto práce, pri absencii externých zdrojov. A my chceme prírode blízke obhospodarovanie lesa? S kým a s čím budeme hospodáriť? Výmera lesných obvodov na jedného horára nám vzrástla takmer násobne. Pred dvomi desaťročiami to bolo bežne 400 – 600 ha a dnes je to nezriedka na úrovni 1 000 ha a viac na lesný obvod, pričom byrokracie v lesníctve len pribúda. Mnohokrát je to ekonomická efektivita za cenu kvality. Inak vznešená myšlienka pána ministra Mičovského, aby sa náklady na OLH presunuli na štát a tým sa dosiahla väčšia nezávislosť v rozhodovaní hospodára, zdá sa, už nie je aktuálna.  

A tu je na mieste otázka, ako môže obhospodarovateľ kvalitne zaplatiť dodávateľa prác, odborný personál a ešte popritom plniť celospoločenské funkcie lesa, ktoré mimochodom nie sú lacné. Prechod na PBOL z rozvrátených smrečín je beh na dlhé trate a nákladovo dosť náročný. Viem, o čom hovorím. Spolupôsobenie, nakopávanie rýh, podsadby, či predsejby s použitím prípravných drevín, to všetko sú skúsenosti počas viac ako dvadsiatich rokov v smrečinách. Les je všetkých, no zodpovednosť jedného?

Slovenskí lesníci môžu len so závisťou sledovať, akej podpory sa dostáva od štátu v okolitých krajinách, pričom kredit a celospoločenská opodstatnenosť našej práce je prezentovaná aj v tzv. ,,Stratégii EÚ o lesoch“. No podľa vyjadrení envirorezortu to tak zďaleka nevyzerá. Zhodnotenie práce lesníkov za posledných sto rokov ministrom a štátnym tajomníkom envirorezortu, že sme tu pestovali plantáže stromov, vyznieva od ľudí, ktorých poznanie procesov v lese nie je ani na úrovni študenta strednej lesníckej školy, poľutovaniahodné. Ich vnímanie lesa v čase (dlhá produkčná doba) je obmedzené na ich volebné obdobie, čo nie je pre horára ani doba zabezpečenia porastu.

Preto sa zdá byť logickým, že ignorujú ,,Zelenú správu“ či inventarizácie lesov a dlhodobo zavádzajú a klamú verejnosť o znižovaní lesnatosti, či nadmernej ťažbe. V dobe, keď by mali envirorezort zaujímať nelegálne skládky, znečistené potoky, ovzdušie a že stovky domácností vypúšťajú splašky do potokov, ich prioritou je boj o les, za ktorý sú ochotní zaplatiť, aby ostal bez zásahu. Podotýkam, že z peňazí tzv. Plánu obnovy EÚ.

Rozdiel v komunikácii medzi odborníkom a laikom by mal byť v tom, že odbornosť používa na svoju obhajobu fakty, dáta a reálnu skúsenosť a nie pocity alebo osobné názory, niekedy prezentované ako spoločenská objednávka. V dobe Covidu by spoločenská objednávka určite neznela za celoplošné nosenie rúška, no odporúčanie odborníkov bolo jasné a určite prispelo k zmierneniu následkov. Naopak, odporúčania a skúsenosti lesníckych odborníkov úspešne neguje táto účelová spoločenská objednávka,  prezentovaná úzkym okruhom ľudí.   

Kde sú fakty a skúsenosti tzv. ochranárov a kadejakých tendenčne vzniknutých občianskych združení,  ak svojim vplyvom na rozhodnutia ,,kompetentných“ riskujú devastáciu krajiny a vonkajšiu závislosť na obnoviteľnom prírodnom zdroji, akým je drevo. Zmanipulovať cez médiá a sociálne siete názor určitej zaujatej skupiny ľudí nie je spoločenská objednávka,  ale len zneužitie ich nevedomostí.

Na lesy mala politika vždy viac či menej vplyv hlavne na úrovni štátnych lesov, ale aj na úrovni komunálnej, v lesoch obecných či mestských. Prehnali sa víchry HZDS, SMERU aj SNS, každý chcel vytĺcť z lesov nejaký ten politický kapitál, a nie len politický. A súčasnosť? Zdá sa, že sa nič nezmenilo. Drevo, ako jeden z mála obnoviteľných zdrojov (surovina 21.storočia), technologicky jedna z perspektívne najinovatívnejších surovín, v ktorej sme zatiaľ sebestační, sa zdá byť pre naše ministerstvo nepodstatná, tak ako aj lesníctvo (ako zatiaľ vyplýva z plánu obnovy). Vyzerá to tak, že v najbližších rokoch budú lesníci vazalmi ministerstva životného prostredia, ktoré sa na rozdiel od pôdohospodárstva bude kúpať v miliónoch eur z EÚ. Na dôvažok treba smerom k nášmu ministrovi poveda: ,,Čo z odvážnej bielej vrany, keď zabudla, kde je jej hniezdo?“. 

Dúfajme, že na potupné a klamlivé vyjadrenia či už pána Budaja alebo europoslancov (pseudoodborníkov Hojsíka, Wiezika atď.) začnú byť agilnejšie naše stavovské organizácie, ako aj lesnícka vedecká obec. Pretože, až na Slovenskú lesnícku komoru a zopár odvážnych lesníkov na sociálnych sieťach a v niektorých periodikách, sú naši ,,predstavení“ ticho.  Túto vojnu ťažko vyhrajú horári z Muránskej planiny, Ing. Slivinský či iní ,,nespokojní“, ktorí sú určite hrdinami týchto dní. 

Lebo o to tu teraz ide, o verejnú mienku. Relácia ,,Halali“, ktorá nás ako jediná pozitívne prezentuje v televízii, má vysielací čas, ktorý len ťažko osloví väčší okruh ľudí a v sledovaných reláciách majú často vstupy ,,celebrity“ ako pán Baláž a podobne. Neviem zhodnotiť, či je to náhoda, alebo zámer, ale pokiaľ sa toto nezmení, nemôžeme čakať zmenu ani my. Je jasné, že za všetkým sú financie. A tu by pre nás mohli byť vzorom možno kolegovia z Čiech, kde minulý rok vznikol  Lesnicko – dřevarský fond, ktorého jednou z náplní je aj propagácia a komunikácia.

Pre zainteresovaných je úplne jasné, že štvavá kampaň voči lesníkom je len bohapustý boj tzv. ochranárov a životného prostredia o hektáre, lebo všetci veľmi dobre vedia, že skôr, či neskôr budú hradené aj mimoprodukčné, presnejšie povedané, ostatné funkcie lesa, ako je to všade vo vyspelej Európe. Odkaz pre tých, čo sa snažia chrániť to, čo tu zanechali generácie lesníkov, aj  tzv. ochranár s veľkou pravdepodobnosťou  bude mať na konci truhlu z dreva, lebo ako sa vraví, drevo je s nami od kolísky až po hrob.

Ing. Marek Burik

(Autor je odborný lesný hospodár v Lesoch mesta Spišská Nová Ves)