Názor: Sme na križovatke. Chceme funkčné lesy alebo safari?

S pokorou, porozumením a pochopením musíme vnímať všetky lesy a prácu všetkých lesnikov. V poraste topoľa som našiel ochranársku divočinu. Pre rozbité vlastníctvo sa tam 20 rokov nič nerobilo - nemohlo sa. Asi 50 percent trvalého porastu bolo na zemi. Niečo bolo ešte drevo, niečo bude už iba na humus. Čo je na tejto „divočine“ poučné? Nuž je.

Ak plocha trvalého porastu nie je veľká (desiatky hektárov), ale má do 1-2 hektára a okolo sú naše domáce dreviny, tak s introdukovaných drevín netreba robiť tragédiu. Zo žiadnych. Lebo ak sa introdukovaným drevinám darí, tak je to v poriadku. A ak sa nedarí, tak si s nimi príroda poradí.

Pod dosluhujúcim trvalým porastom je pestrá zmes našich domácich drevín so všetkými javormi (poľný, horský aj mliečny), jaseň, hrab, čerešňa, brekyňa, dub zimný aj cer. Všetko vo veku 20 - 30 rokov. Po vyťažení trvalého porastu ostane stopercentný funkčný porast. Keby pri Nižnej Blatnici boli lepší poľovníci a nie chovatelia zveri, tak by sme mohli mať problémov s obnovou porastov ešte menej.

Podobne na Bojnej lesníci zabraňovali erózii pôdy výsadbou agáta a na vrchoch strží posadili borovicu čiernu. Pod ňou a agátom za 2 -3 decénia vznikla etáž našich domácich drevín. Stačilo postupne jednotlivo odoberať borovicu čiernu a agát.

Nepôvodná drevina je aj gaštan jedlý. Porast slúžil ľuďom i zveri ako pochúťka dlhé roky. Netreba teraz soptiť, čo sa to len stalo. Nuž nič, čo by sme nevedeli vyriešiť. Gaštan má problém. Hubové ochorenie spôsobuje rozpad porastu viac ako teplo a sucho. Nastupuje ale znova gaštan najmä z výmladkov, menej zo semena, s ním aj jaseň, hrab a javory. Skúsime využiť výmladky gaštana na tienenie, uprednostniť naše ostatné dreviny a časť gaštana zo semena.

No a túra introdukovaných drevín - znovu agát, tentokrát dosť vyschnutých jedincov. Porast na okraji poľa. Poznačený zverou tým, že neumožní vytvoriť naším drevinám klasickú etáž. To je problém, ktorý treba riešiť. Akú škodu dať zaplatiť poľovníkom, keď sa tam pre zver nič nemôže obnoviť. Ak nič nerastie, čo je vlastne poškodené?

Pomohli by kontrolné oplótky, súdni znalci a zmena legislatívy v škodách zverou. Väčší tlak nie na nich poľovníkov, ale na nás poľovníkov. Lebo sú porasty a celé lokality bez problémov, kde poľovník je poľovník a sú také, kde poľovník je chovateľ s predstavou, že v lese má byť safari. Nuž nemá byť!

Sme na križovatke. Pri takejto klíme si musíme dobre rozmyslieť, či chceme mať funkčný les, riešenie CO₂, vodu v potokoch a studniach, chladenie, rekreáciu, alebo chceme safari. Zver patrí do lesa, ale v únosnej miere pre les.

Ing. Dušan Mikuš

Zdroj: Status autora na sociálnej sieti

Titulok a redakčná úprava: Lesmedium.sk