Názor: Quo vadis, slovenské lesníctvo?
- Zverejnené v O čom sa píše
- Pridať nový komentár
Keďže som sa stal nedobrovoľným milionárom, tak mám množstvo času rozmýšľať nad podnetmi všedných dní. Ale najprv vysvetlím toho milionára. Pre mnohých vytúženým snom byť milionárom peňazí nie som a nikdy ani nebudem. Ale vzhľadom na „personálnu“ politiku firmy, v ktorej som poctivo odpracoval 36 rokov, som sa stal „vlastníkom milióna“ voľného času.
Keďže naša firma uprednostňuje mladých a minulosťou nezaťažených, čo sa pri niektorých z nás pohybuje určite už nad vekom 50, možno aj 40 rokov, tak mi môj telefón zazvoní pracovne už pramálo. Ťahanie žúmp a vývoz smetí moc nik v tejto firme nepreferuje. A tak ma prekvapilo známe číslo na displeji môjho smartfónu. Volal nemenovaný známy ochranár, dnes je to už povolanie a priam poslanie, z nemenovaného, ešte viac známeho, občianskeho združenia. Úvod klasicky obligátny, že ako sa mám, čo teraz robím. A aký čerstvý vietor v našej firme zavial, aká ústretovosť nových funkcionárov a ako dobre.
Ale k meritu veci. Nasledovali otázky, či moja manželka je v subjekte XY OLH a či by som mu nedal kontakt. Podvedome som sa pýtal, o čo ide. Dozvedel som sa, že v štátnom lesníckom subjekte, blízko hranice so subjektom, kde je ona OLH, sa nachádza vzácny strom. Keďže som sa nechcel nechať vyrušiť z užívania si svojho milióna, tak som mu kontakt poslal.
Už by som aj bol býval na všetko zabudol, nebyť informácii od mojej manželky. Vraj kolegovia neznámeho ochranára, z ešte menej známeho OZ, našli vzácny strom. On sa potrebuje stretnúť, aby sa dohodli podrobnosti. Manželka, ako zodpovedný OLH a ešte zodpovednejší človek, začala pýtať ďalšie informácie, ktoré prekladala svojimi vedomosťami a skúsenosťami, asi nie už celkom mladej a nie celkom minulosťou nezaťaženej lesníčky. No, že on len administruje, že len zabezpečuje kontakty, súhlasy, stretnutia.
Ale v začatom rozhovore, ako asi každá žena, chcela pochopiť podstatu veci a išla, v kladení pre pána asi menej príjemných odborných otázok, podstatne ďalej, ako on plánoval. Po identifikácii územia a hmlistej charakteristike toho vzácneho stromu, sa dostali až k jeho ochrannému pásmu. Tu už pochopila, že ide o súhlas vlastníka susedného pozemku, kde identifikovaný vzácny exemplár rastie, s jeho ochranným pásmom. Všetci určite chápete súvislosti, tak cestu k mojej úvahe skrátim. Manželka uzatvárala problém s tým, že takto oni vlastne rozširujú svoju vysnívanú bezzásahovosť. A čuduj sa svete, že ináč spupný a tvrdohlavý ochranár, sa pod argumentáciou krehkej ženy, bez mučenia priznal, že áno!
Čo to má spoločné s mojimi úvahami? V prvom rade sa pýtam, kam sa to slovenské lesníctvo uberie pod kormidlovaním mladými, minulosťou nezaťaženými, k ochranárom ústretovými a lojálnymi lesníkmi? Kto postaví rozumnú, odbornú a argumentačne zdatnú oponentúru tzv. ochranárom, v ich bezmedznej rozpínavosti, zneužívaní emócii obyčajných, nič netušiacich ľudí v slovenských mestách, v ich panelákoch?
Kto obháji ústavné práva vlastníkov lesných pozemkov? Kto obháji stáročia budované tradície vidieka, na ktorých chce spoločnosť stavať jeho využitie a ďalší rozvoj? A kde sú hranice skrytého šírenia bezzásahovosti, ktoré bez akejkoľvek zodpovednosti zväčšujú títo tzv. ochranári naprieč celým Slovenskom, bez ohľadu na vlastníctvo pozemkov, bez ohľadu na práva vlastníkov a som presvedčený, že aj bez ohľadu na požiadavky a potreby celej spoločnosti?
A večer všetko úspešne ukončí televízia ukážkou záchrany srnčeka z vodnej nádrže! Tisíce chorých ľudí, viac ako tisícka hospitalizovaných a stále desiatky zomierajúcich, sú len strohými číslami v úvode správ. Takže obraciame tisícročiami vytvorené vzťahy v prírode, prevraciame evolúciu, potierame postavenia človeka v prírode. Všetko je podradené len peniazom, zisku, pohodlnosti, funkciám, postaveniu a tzv. úspechu.
A koľko stojí toho „obyčajného“ človeka tzv. ochrana prírody, kam sa podejú ročne milióny z vrecák daňových poplatníkov? Asi pôjdu na „administrovanie“ podobnej agendy a ďalších veľkolepých projektov ochranárov. A ten radový občan, nebažiaci po peniazoch, zisku, funkcii, ani po postavení, si podvečer unavený z každodennej práce radšej pozrie zábery zo záchrany srnčeka a chce zabudnúť na realitu prežitého dňa, na drinu pri zabezpečovaní rodiny, na chorého známeho, možno na nezmyselnú smrť blízkeho. A niekto „neznámy“ si na takejto agende postaví svoj pohodlný život. Či?
Tak kam teda kráča naše lesníctvo?
Ing. Jozef Staško