Názor: Poľovníci lovia alebo zabíjajú? Kontroverzia založená na neznalosti

Porovnáva etické poľovníctvo ako osvedčený návod na nové povedomie v spoločnosti a mladej generácii poľovníkov, ktoré podporuje a formuje Nový humanizmus s kritickým odstupom od predmetu poľovníctva, aby sa dal nahliadnuť do logicky zrozumiteľného záveru. Dve silné konštanty evolúcie - adaptácia a spolupráca - by mali stimulovať mysle poľovníkov, aby sa vydali na nové brehy spôsobu myslenia v otázke lovu zveri: https://www.ortegagesellschaft.de/leben-jagd-toten-tod/konstanten-der-evolution-die-jagd-und-das-toten.

V súčasnosti pozorujeme kontroverziu medzi zástancami lovu a ich odporcami, ktorí hovoria o zabíjaní. Táto kontroverzia sa neustále vyostruje. Snahy o vyriešenie tohto problému zlyhávajú, pretože odporcovia nerozlišujú a nespracovali oddelene rôzne činnosti, súvisiace s výkonom práva poľovníctva. Je ale zároveň potrebné poukázať na skutočnosť, že poľovníkov môžeme a musíme rozdeliť do dvoch kategórií: zodpovední poľovníci a športoví „poľovníci“.

Do prvej kategórie spadajú tí, ktorých konečné ciele nezávisia výlučne od lovu zveri, ale možno ich dosahovať inými spôsobmi. Do druhej kategórie patria tí, ktorí chcú mať len nesmiernu radosť zo samotnej poľovačky a zabíjajú, aby mali autentický zážitok. Moderní ľudia žijú v sieti pocitov šťastia. To je ten pravý dôvod, prečo sa druhá kategória snaží držať šťastia tým, že si vytvára cesty pamäti pomocou trofejí, ako guvernérov strateného šťastia.

Títo „poľovníci“ si vytvárajú symbol, obraz, ktorý vzhľadom na jeho dočasnú prítomnosť považujú za realitu. A práve v diskusiách o morálke poľovníctva sa obracia pozornosť verejnosti na morálne túžby druhej kategórie – zabíjať pre potešenie. Ochrancovia zvierat, ani tí, ktorí sa pozerajú na zisk a tiež obhajcovia nejakej myšlienky neuznávajú, že násilná smrť je súčasťou prírody a že túžba človeka zúčastniť sa na nej môže byť prirodzená a kultúrne hodnotná.

Odporcovia nepochopili, alebo nechcú pochopiť, že lov zveri je náročnou činnosťou, ktorá vyžaduje trpezlivosť, zručnosť, vedomosti, vytrvalosť a stratégiu. Svoje miesto v nej majú aj nepredvídateľné poveternostné podmienky, takže je ťažké predpovedať, kedy sa zver pohne alebo kam sa môže vydať ďalej. Neexistuje jednotná technika a stratégia lovu, každá zver vyžaduje to svoje. Poľovníci musia zohľadňovať aj typy terénu, s ktorými sa môžu počas svojej cesty stretnúť. Okrem toho musia brať do úvahy všetky zákony alebo nariadenia, platné pre lov konkrétneho druhu zveri.

Lov je umenie v tichosti sa vložiť do prírody a byť priamym svedkom toho, ako okolo vás ožíva. Lov je konštanta evolúcie ako udalosť v prírode a kultúre. Dnes sa lov vo všeobecne platných zásadách kultúrneho využitia objavuje v rôznych formách napr. honba za cieľmi, honba za výhodnými cenami alebo honba za šťastím. Často sú chápané ako metafory.

Na druhej strane v prírodných a biologických vedách, etológii a evolučnej antropológii je lov už dlho uznávaný ako konštanta evolúcie. Z hľadiska skúmania štruktúry životného sveta a zákonov, ktoré ich ovládajú, sa lov javí ako hnací systém pre všetky živé bytosti, ktorý je zameraný na ochranu druhov.

Referenčnou úrovňou etického poľovníctva sú spoločnosť, životné prostredie a predovšetkým zver. Hodnoty, ktoré definujú etické poľovníctvo sa nezmenili, ale zmenil sa postoj k nim, najmä medzi mladšími poľovníkmi. Z toho potom pramení, že nepoľovnícka verejnosť v duchu hojne v praxi využívaného fenoménu všeobecnej zodpovednosti, má taký postoj k poľovníkom ako má.

Presnejšie povedané, skutočná definícia lovu je v skutočnosti všetko, čo sa týka nájdenia, sledovania a priblíženia sa k zveri. Pre vyššie uvedenú druhú kategóriu sa za „úspešný lov“ považuje taký, na konci ktorého je ulovená zver. Ale pre prvú kategóriu „loviť“ môže znamenať len udržanie si svojich schopností. Vedieť o tom, odkiaľ zver prichádza a kam odchádza, atď.

Dôvod loviť, prečo sa to dnes väčšine ľudí zdá ako hlúpy nápad, len poukazuje na skutočnosť, ako ďaleko došlo ku skresleniu myšlienky tak vážneho súboru osobných zručností pre život v prirodzenom svete okolo nás, čo viedlo skutočne ku strate rešpektu a hodnoty lovu zveri.

Lov zveri sa stal súčasťou prenasledovania poľovníctva zo strany nepoľovníckej verejnosti. Takže nie, „loviť“ neznamená striktne, že na konci lovu musí dôjsť k úmrtiu zveri. Vyžaduje si to veľa času, trpezlivosti a dobrých zručností pri sledovaní a poznaní zveri a ich spôsobov života. Pre niekoho môže byť návrat s lovu s prázdnymi rukami považovaný za zlyhanie a vyústiť k otázke, prečo to potom zodpovední poľovníci robia. Odpoveď na túto otázku bola spomenutá vyššie.

Hlavný rozdiel medzi lovom zveri a zabíjaním je v tom, že lov sa bežne vykonáva počas poľovníckej sezóny a na základe poverenia v zmysle platnej legislatívy. Na druhej strane, zabíjanie je akt spôsobenia smrti, ku ktorému môže dôjsť v rôznych kontextoch, vrátane sebaobrany, poľnohospodárstva alebo neúmyselných činov. V prípade zabíjania dochádza k prevzatiu zákona do vlastných rúk nad rámec toho, čo spoločnosť považuje za prijateľné.

V konečnom dôsledku je poľovníctvo starodávnou tradíciou, ktorá nás spája s našou dávnou minulosťou a zároveň nám umožňuje skúmať a oceniť prírodný svet okolo nás. Vďaka svojim fyzickým a duševným výhodám, ako aj významu pre naše životné prostredie, zostane poľovníctvo dôležitou činnosťou pre mnohých ľudí na celom svete. S technologickým pokrokom a rastúcim povedomím o potrebe ochrany populácií voľne žijúcich živočíchov sa poľovníctvo určite vyvinie spôsobmi, ktoré si zatiaľ nevieme predstaviť – čo z neho urobí neustále sa meniaci, no vždy vzrušujúci zážitok.

Spracoval: Ing. Ján Krnáč

Redakčná úprava: Lesmedium.sk