Názor: Konflikt, ktorý sa skrýva aj za ochranou veľkých mäsožravcov

Preto je potrebné upriamiť našu pozornosť na to, či a za akých podmienok povinnosť udržiavať alebo obnovovať prirodzené biotopy a druhy voľne žijúcich živočíchov v priaznivom stave ochrany podľa zákona EÚ o ochrane prírody (smernica o biotopoch) zahŕňa povinnosti členských štátov EÚ znovuzavedenie druhov na dynamickom pozadí súčasného obdobia.

Spomínaná dynamika sa týka týchto rozmerov:

času (minulá alebo historická verzus súčasná alebo súčasná prítomnosť druhu v rámci konkrétneho biotopu),

priestoru (pôvodný alebo domorodý ekosystém verzus človekom vyvolaný alebo vznikajúci činnosťou človeka zmenený ekosystém alebo biotop)

a ontológií („prirodzené" verzus „ľudské“ znovuzavedenie).

Ak zoberieme do úvahy vyššie uvedené rozmery a povinnosť udržiavať a obnovovať, objaví sa v nadpise uvádzaný konflikt medzi relatívne statickými „právnymi zákonmi“ a dynamickými „pravidlami prírody“.

Okrem toho v dôsledku rýchleho úbytku biodiverzity vzniká otázka: Má zákonná povinnosť obnoviť chránené druhy podľa európskej smernice o biotopoch zahŕňať povinnosť znovuzavedenia druhy, a ak áno, ako určíme, či a kde by sa takéto znovuzavedenia mali uskutočniť?

Časové problémy vznikajú, pretože statický retroaktívny (pôsobiaci so spätnou platnosťou) charakter európskej smernice o biotopoch je v konflikte s dynamikou súčasného obdobia. Po druhé, v súvislosti s požiadavkou zaviesť systém ochrany aj veľkých mäsožravcov uvedených v smernici sa spája s tým, čo sa priestorovo považuje za „prirodzený areál“ výskytu druhu.

Ale môžeme v dnešnej dobe ešte hovoriť o nejakom „prirodzenom areáli“?

A samozrejme, nesmieme zabúdať na právo (či už rozhodnutia súdov, mimoprávne záväzky a usmernenia), ktoré je síce preniknuté, ale ďalej nerozvíjajúcimi sa odkazmi na jednoduché delenie príroda a človek.

Práve tu je podstata konfliktu, ktorý sa skrýva za ochranou veľkých mäsožravcov. V tejto oblasti politiky ochrany nie je normatívne usmernenie odvodené z právnych zdrojov, ako je právo EÚ. V skutočnosti išlo a ide o „prácu“ mimovládnych organizácií (lobing nátlakových skupín), ktorých poslanie a základy poznania sú diametrálne odlišné od tých, ktoré spájame so svetom práva.

Ide o výsledok ich autoritatívnych hlasov na globálnej úrovni, na úrovni EÚ a na národnej úrovni.

Politike ochrany veľkých mäsožravcov chýba jasná jednotná základná vedúca stratégia, ktorá by zodpovedala dynamike súčasného obdobia. Ľudia a ich kultúrna rozmanitosť nie sú uznaní ako integrálna súčasť ekosystému. V konečnom dôsledku nerozporujúce, súdržné a komplexné environmentálne politiky, ktoré stavajú na viacerých cieľoch, si vyžadujú systémový prístup, začlenenie rôznych zainteresovaných strán (teda nielen ochranárov ) s neustálou starostlivosťou a pozornosťou riešiť všetky ciele súčasne, a nie izolovane.

Veľakrát proklamované vyhlásenia typu „nechajte to na prírodu“ majú skôr filozofické ako vedecké základy. V súčasnosti často využívané metódy „modernej“ ochrany prírody, rôznych mimovládnych organizácií, rozkazy alebo príkazy zachovať a chrániť prírodu nepovedie vždy k jedinému, jednotnému a optimálnemu riešeniu. Takýmto ich počínaním sa ochrana stáva len formou terénnych úprav, ktoré sú poháňané estetickými a inžinierskymi úvahami.

Ing. Ján Krnáč