Názor: Kedy zmúdrieme? Alebo sa o tom už ani nedá uvažovať?!

J. Švančara: „Ako sa dá inak pozerať na časť národa slovenského, ktorý je už minimálne pätnásť rokov náchylný uveriť demagógii a klamstvám tzv. ochranárov? Je to normálne, aby si dospelí ľudia nevedeli spočítať 2+2 a uverili, že bezzásahový režim v lesoch, nevykonávanie ťažby, nespracovanie kalamít, nezalesňovanie atď. je to najlepšie pre les a pre človeka? Kto doteraz obhospodaroval lesy, v ktorých sa neustále objavujú nové, vysoko hodnotné územia? 

To naozaj treba čakať až do usmrtenia študenta odlomeným konárom, aby sme zistili, čo už dávno vieme, že strom, keď zostarne, odumrie a bez zásahu človeka zhnije, rozloží sa presne na tie zložky, ktoré z prírody pri svojom raste zobral. Podobne sa môžeme spýtať na problematiku premnožených medveďov, kde tiež čakáme na extrémny prípad, aby sme sa spamätali. Chceme za každú cenu chrániť hlucháňa a viac chránime jeho predátorov a potravinových konkurentov. Spôsoby a cesty tzv. ochrancov prírody sú v mnohých prípadoch nepochopiteľné. Koľko rokov trvalo masírovanie verejnosti, že najekologickejší je umelý vianočný stromček a dnes sme objavili teplú vodu a už tvrdíme pravý opak. Čím ekologickejším chceme nahradiť drevo pri bezzásahovom režime? Koľko rokov ešte bude trvať uprednostňovanie umelých kožušín pred prírodnými a to aj v súvislosti s redukciou predátorov hlucháňa, ktorého sa navonok, pre získanie imidžu a tých nešťastných financií, tvárime, že chránime?

Prečo sme vyhnali hospodára, pastiera s ovcami a dobytkom z horských lúk, len preto, aby sme v súčasnej dobe z prostriedkov daňových poplatníkov presne tie isté lokality obhospodarovali lebo chránené druhy rastlín a živočíchov by inak neprežili? Z akých prostriedkov sú ťažené suché smreky v okolí tatranských chodníkov, aby sa zaistila bezpečnosť turistov? Aj podpriemernému hospodárovi napadne otázka, prečo sa nevyťažili ľahšie a s vyšším stupňom bezpečnosti pre drevorubačov v dobe, keď z nich mohol byť aspoň minimálny osoh a to nielen v podobe tržieb za drevo ale aj v polohe obnoviteľného zdroja a zásobníka uhlíka počas doby jeho existencie v podobe drevárskych produktoch.

Bezzásahovosť, teda nehospodárenie, je veľmi lákavá cesta pre krátkozrakých, ale v konečnom dôsledku nespĺňa očakávania a potreby človeka. Zastaviť akúkoľvek činnosť v lese, nedovoliť spracovanie kalamít, nepovoliť sprístupňovanie porastov je to najľahšie, čo sa dá spraviť, ak nám nezáleží na výslednom efekte. Oveľa náročnejšia je cesta rozumného využitia prírody (však inú možnosť ani nemáme) s jej minimálnym poškodením. Prečo sa obmedzovanie ťažby dreva zo strany tzv. ochranárov nezačne z opačného konca t. j. zo strany znižovania jeho spotreby napr. využívaním ekologickejších zdrojov energie, racionálnejším a opakovaným využitím drevnej suroviny, zvyšovaním úrovne obyvateľstva v smere šetrnejšieho zaobchádzania s týmto obnoviteľným zdrojom atď.?

Za posledných 15 – 20 rokov sa toho zlého na strane tzv. ochranárov nahromadilo veľmi veľa. Ešte aj dnes sa vyhlasujú nové chránené územia, hoci prehodnotenie doterajšieho stavu mali v svojom  prehlásení všetky porevolučné vlády. Vypracovanie presných a cielených ochranárskych opatrení a pravidiel pre konkrétne chránené územia ostalo len zbožným prianím, hoci takéto pravidlá sú všade vo vyspelom svete bežné. Je predsa nezmyselné chrániť všetky druhy rastlín a živočíchov rovnakým spôsobom v rôznych podmienkach len podľa stupňa ochrany, ako je to na Slovensku praktizované už od roku 2002.

Ak si niekto myslí, že prevzatím „hospodárenia“  v štátnych lesoch rezortom životného prostredia dôjde k radikálnej zmene obhospodarovania (bezzásahovosť), tak sa veľmi mýli. Bez obhospodarovania prestanú lesy plniť všetky funkcie, ktoré plnia pri trvaloudržateľnom obhospodarovaní. Kde získať prostriedky na zabezpečenie plnenia všetkých funkcií je v prípade bezzásahového režimu nejasné, štát na to voľné zdroje nemá, odhliadnuc od sociálnych dopadov najmä v najchudobnejších oblastiach Slovenska? Situácia vyvoláva vážne obavy, že zmenou hospodára môže dôjsť k nekontrolovateľnej likvidácii lesného majetku štátu – kto ho spravuje, ten aj sám seba kontroluje, to dokážeme vymyslieť len na Slovensku.“

Jozef Marko