Národné parky majú okrúhle jubileum

Pieninský národný park vyhlásila vláda SSR nariadením 16. januára 1967 s účinnosťou od 1. januára 1967. Národné parky Slovenský raj a Malá Fatra 18. januára 1988 s účinnosťou od 1. apríla 1988.

NP Malá Fatra zaberá po Vysokých a Nízkych Tatrách naše najvyššie jadrové pohorie s bohatou a pomerne zachovalou západokarpatskou prírodou.
Pestré geologické zloženie a značná relatívna výška pohoria podmieňujú existenciu bohatstva rastlinnej a živočíšnej ríše i pestrosť foriem reliéfu. Najvyšším miestom je vrchol Veľkého Fatranského Kriváňa - 1709 m n. m.
Jadro pohoria tvoria granitoidné horniny, väčšiu časť však budujú horniny obalovej a príkrovových jednotiek najmä dolomity a vápence. V málo odolných horninách (vápence, dolomity) vznikol členitý reliéf s charakteristickými bralami, tiesňavami, skalnými vežami (komplex Rozsutcov, Bobot a Sokolia, Vrátna dolina - Tiesňavy). K pozoruhodnostiam patrí Kryštálová jaskyňa pod Malým Rozsutcom, Šútovský vodopád, prielomový úsek Váhu - Domašínsky meander.
Asi 83% územia zaberajú lesy, prevažne zmiešané s prevahou listnatých drevín, najmä buka. Geologické podložie, členitý reliéf a veľké rozpätie nadmorských výšok podmienili pestrosť rastlistva.
V území bolo doteraz zistených viac ako 900 druhov vyšších rastlín. Z toho je 22 druhov západokarpatských endemitov, 14 karpatských endemitov, 15 karpatských subendemitov a 1 vlastný endemit Malej Fatry, jarabina Margittaiho. Na vápencoch a dolomitoch možno obdivovať chránené druhy ako je astra alpínska, horec Clusiov, dryádka osemlupienková, stračia nôžka a ďalšie.
Zo živočíchov tu žijú napríklad medveď, rys, vydra, orol skalný, výr skalný, tetrov, hlucháň, murárik červenokrídly a ďalšie.

NP Slovenský raj sa rozprestiera v severovýchodnej časti Slovenského rudohoria. Na prírodné hodnoty a krásy mimoriadne bohaté svojrázne územie s komplexom ihličnatých a listnatých lesov sa nachádza na pôvodne súvislej, eróziou rozbrázdenej plošine. Medzi typické fenomény krajiny patria náhorné planiny, hlboké kaňony, rokliny, vodopády, povrchové krasové javy a atraktívne podzemné priestory s kvapľovou a ľadovou výzdobou. Najvyšším bodom národného parku je Predná hoľa (1545 m n. m.). Najznámejšími roklinami sú Suchá Belá, Piecky, Sokol a Kyseľ s početnými vodopádmi. Zvyškami pôvodne plochého reliéfu sú náhorné planiny Glac, Geravy, Pelc a Skala.
Geologicky prevládajú biele vápence, miestami i dolomity druhohôr. Nachádza sa tu takmer 200 jaskýň a priespastí, z ktorých je sprístupnená len Dobšinská ľadová jaskyňa. K zaujímavým geomorfologickým javom patrí aj 11 km dlhá prielomová dolina Hornádu.
Prevažnú väčšinu územia pokrývajú lesy s prevládajúcimi vápencovými bučinami, ale aj pozmenenými smrečinami. Vyskytujú sa tu chránené rastliny - astra alpínska, horec jarný, jazyk jelení, kosatec bezlistý, šafrán Heuffelov, žltohlav európsky, karpatské endemity ako zvonček karpatský, večernica lesná, poniklec slovenský, glaciálne relikty ako napríklad jazyčník sibírsky, lomikameň vždyživý, dryádka osemlupienková a ďalšie. Bahatstvo fauny, zastúpené živočíchmi ako medveď, rys, orol krikľavý, sokol myšiar, výr skalný, bocian čierny a ďalšie, dopĺňa v roku 1963 vysadený kamzík vrchovský alpskej proveniencie z Jeseníkov, spôsobujúci škody na cenných rastlinných spoločenstvách.

Pieninský národný park je hornaté územie v bradlovom pásme Pienin. Vláda SR 14. januára 1997 upravila hranice národného parku a jeho ochranného pásma. Pestrá horninová skladba podmienila vznik ojedinelého reliéfu bradiel, skalných stien a vežičiek. Oblasť je približne v strede prerezaná hraničnou riekou Dunajec s hlbokou prielomovou dolinou.
Krasový reliéf sa viaže na vápence Haligovských skál. Z podzemných krasových javov je najznámejšia jaskyňa Aksamitka - najväčší a najvýznamnejší predstaviteľ jaskýň v štruktúre krasu bradlového pásma.
Územie je lesnaté so zachovalými jedľovo - bukovými porastami a pôvodnými borinami na skalách.
V druhovo bohatej flóre sa uplatňujú teplomilné i vysokohorské prvky s výskytom endemitov. K pieninským endemitom patrí králik Zawadského, nevädza Triumfettova pieninská, kurička štetinatá pieninská. Známy je výskyt vzácneho glaciálneho reliktu pieninskej flóry - borievky netatovej.
Pre Pieniny je zo zoogeografického hľadiska zaujímavý stret areálov druhov chladnomilných a teplomilných, ako aj alpskokarpatských a západokarpatských s východokarpatskými.
Z obdobia postglaciálnej klímy sa ako relikty z vtákov zachovali pôtik kapcavý a tesár čierny. Z ďalších vzácnejších druhov tu hniezdi včelár obyčajný, výr skalný, kuvičok vrabčí, jariabok hôrny, skaliar pestrý a iné. Stabilnou je populácia rysa, mačky divej a vydry.
Pieninský národný park nadväzuje na poľský Pieninski Park Narodowy.