Mýty a fakty o bezzásahovom režime: Ponechať desať percent lesov Slovenska na samovývoj je nezmysel

„Desať percent bezzásahových lesov sa síce doteraz spomínalo často, najmä v predvolebných sľuboch niektorých politických strán, ale pozrime sa na konkrétne fakty. Programové vyhlásenie vlády spomína pri kapitole Lesníctvo bezzásahový režim len pre územia s najvyšším stupňom ochrany. Okrem toho tiež navrhuje revíziu chránených území, čo by mohlo ich podiel aj znížiť. V kapitole Životné prostredie sa prezentuje zonácia národných parkov v súvislosti s kritériami IUCN. Zóny bez zásahov budú tvoriť najmenej 50 percent ich územia. Avšak bez bližšej priestorovej, ale aj časovej špecifikácie,“ hovorí v úvode štvorstranového interview V. Šebeň.

Na otázku ako bezzásahovosť chápe a špecifikuje vlani novelizovaný zákon o ochrane prírody a krajiny Ing. Vladimír Šebeň, PhD. odpovedá: „Začnem možno prekvapujúco – zákon o ochrane prírody a krajiny žiadny konkrétny pojem bezzásah nepozná, takýto termín v ňom jednoducho nenájdeme. Podľa tohto zákona sa ochrana prírody a krajiny realizuje najmä obmedzovaním a usmerňovaním zásahov do prírody, vrátane ochrany prírodných procesov. Počíta sa pritom s podporou a spoluprácou so zainteresovanými skupinami, ako sú vlastníci, samospráva a iné organizácie.“

V závere rozhovoru odborník z Národného lesníckeho centra zhrnul tému bezzásahovosti týmito slovami: „Súčasné presadzovanie bezzásahového režimu na desatine lesov je veľmi výrazná zmena manažmentu na nemalej časti Slovenska. Je však mýtus, že sa musíme snažiť splniť kritériá IUCN pre národné parky. IUCN akceptuje naše národné parky aj v doterajšom režime s hospodárskymi opatreniami a ťažbou dreva. Keďže kritériá IUCN vznikli už pred desaťročiami, ak by bol na Slovensku spoločenský záujem, mohli sme sa pre bezzásah rozhodnúť dávno. Na to však mnohé lesy zaradené do národných parkov nemajú stav, umožňujúci ich ponechanie na samovývoj bez rizika vzniku ich súčasného či budúceho poškodenia.

Desať percent lesov Slovenska ponechaných na samovývoj považujem v súčasnom stave za nezmysel. Podľa môjho názoru však vieme realizovať aj kategóriu II. pri dodržaní kritérií IUCN. Namiesto nerozumného preklopenia súčasnej výmery by to však malo byť neoddeliteľne spojené s revíziou hraníc, či dokonca len výberom určitých národných parkov. Môžeme sa porovnať s krajinami ako Slovinsko či Švajčiarsko, ktoré vyhlásili vo svojej krajine iba jediný národný park, a to považujú vzhľadom na prírodné a spoločenské pomery za primerané. Hospodárske lesy by nemali miznúť z národných parkov len ich prekategorizovaním nalesy osobitného určenia, ale v prípade požiadavky na bezzásah by mali byť hranice národných parkov primerane zmenšené.“